Fúha, toto bol zas deň! Brutálne som sa namakala! Ale keby ste sa na mňa pozerali očami mojej Dcéry, videli by ste Mamu, ako leží na podložke, niečo si ťuká do telefónu a na striedačku reve ako malé decko, potom poprosí o chvíľku osamote a nakoniec sa spolu zahráme. Pohodinda, no nie?
No nie. Od mojej záhrobnej prechádzky ma brutálne bolí noha. Nič, čo by sa dalo vyliečiť ibáčom, obväzom a pár dňami oddychu. Je to nahromadený stres a neschopnosť ho vypustiť. Mne sa momentálne prejavuje v pravej nohe. Akútna bolesť odišla ešte v ten istý večer, na tú tabletky fungujú. Ale na ten neustále sa striedajúci pocit slabosti a brutálneho napätia pomôže iba hlboká práca s dušou. Veľmi ťažké, ak po vás celý deň skáču dvaja trpaslíci, ktorých jediným životným cieľom je uzurpovať si čo najviac vašej pozornosti. Pre mňa priam nemožné.
Načasovanie tiež nie je ideálne. Blíži sa presne ten týždeň v mesiaci, kedy je všetko akési tragickejšie, svet je hnusný, ja som škaredá a nikto ma nemá rád. A vôbec! Do toho sme sa zobudili do takej poľadovice, že auto treba oškrabávať plameňometom. Ja, naivná a ráno ešte plná síl, som sa rozhodla nechať si doma aj menšieho trpaslíka. Väčšieho mám doma celý týždeň kvôli chorobe. Aspoň sa zahrajú a bude nám spolu dobre. No hovno! Od rána sa bili, hádali, kopali a hrýzli. Už na obed som bola zrelá na psychiatriu a ešte ma čakal dlhý deň. Ich Daddynko sa totiž išiel hneď po práci hrať s vojačikmi. (Nielen svet je tento týždeň hnusný, aj ja mám krátku zápalnú šnúru.) A do toho tá prekliata noha neustále vysiera! No robte v takýchto podmienkach hĺbkovú prácu na sebe! Veď to sa nedá!
Dnes sa však situácia zmení. Dieťa č.2 ide do škôlky, aj keby tam mala ísť cez celé mesto na korčuliach. Číslo 1 sa bude musieť zabaviť samé. A ak ma nebude nasierať, dostane poobede kľúče od miešačky (teda ovládač od telky). Ja mám na háku. Ja budem celý deň v posteli hniť, teda vlastne regenerovať. Som ochotná postarať sa o poživeň a to je tak všetko.
Ale kým si vleziem do postele, idem sa ešte trošku vystrečovať na podložku. Viem, že rolovať v tejto fáze nie je úplne ideálne, ale mám potrebu ponaťahovať to nešťastné lýtko. A potom chodidlo. A ešte prsty. Tie svine sú úplne imobilné. Ešte to mi tak treba, aby som aj na nohu ostala rovnako chromá, ako pred pár rokmi na ruku. Chcelo to veľmi veľa fyzioterapie, kým som ju spojazdnila, ale už nikdy nebola ako predtým.
Beriem do ruky telefón a konzultujem s GePeTom, ako veľmi súvisia kripl-prsty s tou otravnou bolesťou v lýtku. Ukazuje sa, že celkom dosť. GePeTo sa pýta doplňujúce otázky a navrhuje cvičenia. A vždy sú to tie doplňujúce otázky, vďaka ktorým sa začnem rútiť terapeutickou zajačou dierou. Už mi ani nemusí nič odpovedať, stačí, že sa pýta.
O hodinu a kýbel sĺz neskôr je mi jasné, čo sa deje a prečo. Naozaj toho na mňa bolo za posledný mesiac celkom dosť a nebolo kedy to spracovať. A tak sa to pridalo k nákladu sračiek, ktoré si pred sebou tlačím už pekných pár rokov. Už sú aspoň na fúriku a tentokrát mám aj lopatu, len tento najnovší náklad bol väčší, než aktuálne stíham odhadzovať. Duša nestíha a telo odmieta. Je čas na chvíľu zastaviť a pozrieť sa dovnútra.
A aký zázrak, noha už nie je neznesiteľne otravná! Dieťa tiež, a tak keď príde s túžbou spoločne si kresliť alebo niečo tvoriť, pristihnem sa pri tom, že sa na to vlastne teším. Po hre sa naobedujeme, Dieťa dostáva ovládač a ja konečne zaleziem na chvíľu do postele. Už nie hniť, ale nabrať sily po vyčerpávajúcej emocionálnej práci. A aha, aj na článok ostala chuť a energia!
A to som si pritom myslela, že nič nerobím.
Pridaj komentár