Pssst, počujete? To nie je zemetrasenie, to mi len padol kameň zo srdca! Po mesiaci školských prázdnin, náročných sviatkov a bonusovej choroby sú konečne všetky Deti v príslušných inštitúciách a ja sa môžem znova v pokoji nadýchnuť. Tento týždeň ešte nepracujem, idem sa venovať sebe. A začnem rovno prechádzkou.
Aj tá minulá slúžila na nadýchnutie sa v pokoji, ale tentokrát je to iné. Už nepotrebujem vydupať stres, práve naopak. Teraz potrebujem spomaliť. Sprítomniť sa. Zvedomiť. Môžem neznášať tieto ezo termíny, ako len chcem, ale tie svine fungujú. Tak nech tentokrát makajú pre mňa.
Zámerne spomaľujem a preciťujem každý krok, všetky bunky v tele naladené na jeden cieľ – povedať mi presne, čo cítia, kde je problém a čo potrebujú. Meditácia ako hovado.
Nechce sa mi veľmi medzi ľudí, ale nedávno objavená cyklocestička je tak zľadovatelá, že by som potrebovala mačky alebo prinajmenšom záprah psov, aby som ju zišla bez ujmy na zdraví. Netreba to siliť. Aj telo to povedalo. Idem teda na najbližšie schodné nefrekventované miesto – cintorín.
Ešte len prechádzam bránou a už v hlave počujem chaotickú vravu nespočetných hlasov. Meditačné nastavenie mojej mysle očividne otvorilo brány dokorán aj iným. “Dobrý deň”, pekne pozdravím duchov. Už minule som sa rozhodla, že sa budem hrať, že je to normálne a ja nie som šialená, a tak ma to dnes absolútne nevyvedie z miery. Len duchov upozorním, že keď do mňa budú hučať všetci naraz, prd im porozumiem.
Ako prvý sa ozve šomravý mužský hlas. “No jasné, panička sa prišla poprechádzať a vôbec jej nevadí, že toto je miesto odpočinku. Tá dnešná mládež nemá úctu už vôbec k ničomu.” Zrak mi padne na hrob, v ktorom tuším ufrfľanca. “Ale pán František, veď sa toľko nerozčuľujte. Idem pozrieť bratranca.” Pán František zahanbene stíchne.
Zato ostatní sa rozbehnú naplno. “Povedzte mojej žene…” “Aj mojej!” “Ja mám odkaz pre syna!” No ale toto nie! Vyzerám snáď ako Melinda Gordonová zo Stratených duší? “Prepáčte, ale toto naozaj robiť nebudem.” Sklamanie visí v ovzduší, ale toto odo mňa naozaj žiadať nemôžu. Pochopili.
Kráčam ďalej a kúsok od Palkovho miesta odpočinku je čerstvý hrob. Pán odpratáva nepotrebné rekvizity a pani tíško vzlyká. Pozdravím, poprajem úprimnú sústrasť a idem ďalej. Do kelu, odbočila som o uličku skôr a teraz sa musím vymotať medzi zamrznutými hrobmi. Po ceste opatrne obchádzam pár rozbitých kahancov a som pri Palkovi. Ako vždy, u neho kahance horia a všetko je odpratané. Zas tu asi niekto ráno bol.
“Čau, ako? Minule si mi teda nasadil pekného chrobáka do hlavy.”
Palko sa uchechtne. “A to ešte nevieš všetko.”
“No tak mi povedz.” Čakám na odpoveď a prezerám si, čo všetko má na hrobe. Tam anjelik, tam srdiečko, najfrajerskejšie kahance, všetko symetricky rozložené. Predpokladám, že práca jeho mamy. Odkedy sa to stalo, už nikdy nebola ako predtým. Pochopiteľne. Ani po štrnástich rokoch.
“No vieš, pamätáš, ako som ti povedal, že sa môžeme rozhodnúť ísť si vyskúšať nový život? Toto to komplikuje.”
“Čo toto?” Chvíľku mi trvá, kým mi dopne, že naráža na priam úzkostlivo udržiavaný oltár spomienkam.
“Toto. Mamin smútok. Kým ťa blízki nenechajú ísť, je veľmi ťažké začať nanovo inde. To puto viaže aj teba.” Palko stíchne. Viac z neho nedostanem. Vyzerá, že aj on má ešte čo spracovávať.
Rýchlo sa teda rozlúčim a odchádzam rovnakou cestou, akou som prišla. Nedá mi nepozbierať to rozbité sklo kahanca. Čo ak sa niekto na ľade pošmykne a napichne sa na to? V duchu sa uškrniem. Aha ju, samozvaná správkyňa miestneho cintorína.
V tej chvíli ma to zatiahne k čerstvému hrobu. Pán a pani už odišli, na mieste ostal iba drevený kríž a kopec zmrznutej hliny, obklopený obrovskými vencami v tvare srdca. Vlastne vencami všetkých druhov a veľkostí. Na kríži je prilepená fotka. Vyfešákovaná pani. Očividne obľúbená. A nepripravená ukončiť svoju púť tak skoro. Preto ma pritiahla. Z hrobu cítim strach z neznáma, líznutý miernym zmätením. Nerozpráva sa so mnou, ale očividne potrebuje spoločnosť. Chviľku tam s ňou len tak som. “Nebojte sa, to bude dobré.” Po týchto slovách ma pustí.
Bože, toto naberá nejaké obrie rozmery. Mám vskutku bujnú fantáziu, ale toto začína presahovať moje vlastné očakávania. Nevadí. Stále to nie je nič nelegálne. Som v pohode. Na chvíľu ma to upokojí.
Ale iba po bránu. “Kedy zase prídete?” “Zastavte sa aj u nás!” “A naozaj by ste nemohli…?” Sľubujem, že čoskoro prídem zas a radšej rýchlo utekám. Čo sa to práve stalo? Stala som sa hovorkyňou duchov alebo čo?
S pozdravom,
Vaša Evita
Ústredná riaditeľka komunikácie so záhrobím
Pridaj komentár