Dieťa č.1 mi po po pár hodinách prvého poprázdninového dňa v škole vrátili so zápalom močových ciest. Moja mama na tom nie je zdravotne dobre, otec je už pár týždňov seknutý a neprechádza to. Ani jedno, ani druhé. A ja tak trochu ľutujem, že som prestala fajčiť, lebo teraz mi ako prvá pomoc pri zvládaní stresu ostáva iba jedlo. Tiež nie ideálne. A preto keď sa dá, obúvam pevné topánky a vyrážam na čerstvý vzduch vybehať emocionálne pribraté kalórie a prečistiť si hlavu.
Ako v živote, aj na prechádzke sa snažím vyhľadávať menej vychodené a nové cestičky. A tak to namiesto klasickej prechádzky po miestnom parku stáčam popri pump tracku do divokejšej časti lesíka. Stopa vedie k domom ukrytým pred zrakom bežného plebsu Vrakune. A popri nich cesta. Kamže asi vedie? Bývam tu už pekných pár rokov, ale tadeto som ešte nešla. A to v praxi znamená, že nemám na výber, musím sa vydať na expedíciu a preskúmať, kam cesta vedie.
Obzerám si mix starších domčekov aj novodobých zbohatlíckych opách a cesta sa postupne stáča k múrom cintorína. Už viem, kde som a tuším, kde vyleziem. Motorkársky pub z mojich divokejších vysokoškolských časov skôr ucítim, ako uvidím. Kuchyňa očividne funguje na plné obrátky.
Prichádzam pred bránu cintorína a rozhodnem sa ísť navštíviť bratranca Palka. Sviečky na jeho hrobe horia, v snehu vidím čerstvé stopy. Niekto tam očividne bol veľmi nedávno. Hrob netreba upratať, a tak si s Palkom iba pokecám.
“Ahoj, ako sa máš? Čo nové tam hore? Ako si sviatkoval?” Odpoveď nečakám. O to viac som prekvapená, keď sa mi v hlave ozve odpoveď.
“Aaale dobre, len som trochu osamelý.”
“Osamelý??? Však tam máš plné nebo duší, s ktorými sa môžeš rozprávať! A veď vidím, že aj tu za tebou stále niekto chodí. Určite nie si sám.”
“To áno, chodí, ale nepokecáme si. Oni hovoria svoje, ja im aj odpovedám, ale ako keby ma nepočuli. Je to veľmi jednostranná konverzácia.”
Ak som doteraz nepochybovala o zdraví svojho rozumu, v tejto chvíli mám už vážne pochybnosti. Pomyslím si, že by bolo fajn vedieť, či je naozaj nejaký život po smrti, alebo či je tento okamih iba výplodom mojej preťaženej mysle. Presne v tej chvíli ma pošteklí pravá dlaň. No dobre, už som ticho. Budem veriť, že možné je čokoľvek. Koniec koncov, nikomu tým neuškodím.
“Ako to teda tam hore vyzerá? Aký je posmrtný život?” Keď už mám tú možnosť (alebo psychotický záchvat), nedá mi nespýtať sa.
“Máme možnosť vyskúšať si všetko, čo sme kedy chceli. Byť tým, kým sme chceli byť, mohli byť a neboli sme. Teraz máme šancu zažiť si, čo by bolo, keby…”
Kráčam od hrobu preč a rozmýšľam nad tým, čo mi Palko práve povedal. Ponúkol sa, že ma kúsok odprevadí, a tak chvíľku kráčame mlčky, bok po boku. Teda ja kráčam a po ľavej strane cítim akúsi poletujúcu esenciu. Také to, že nič nevidíte, nič necítite, ale viete, že tam niečo je. Ach bože. Ak by som pila alkohol, niekedy v tejto chvíli by som začala premýšľať nad tým, že je načase prestať.
“To je vlastne skvelá správa. Keď zomriem, môžem si vyskúšať život vo všetkých tých paralelných vesmíroch, ktoré teraz nemám šancu obsiahnuť.”
“Nie je to také jednoduché. Je to ako s tou tvojou Srí Lankou. Sú to laboratórne podmienky, život vo vákuu. V reáli to môže byť celkom iné.”
“Počuj, ty si po tej smrti nejak moc zmúdrel.”
“Mám čas študovať. Celú večnosť.” Obaja sa uchechtneme. Srandičky, srandičky.
“No dobre, a čo ďalej? To je všetko? Hráte sa tam na alternatívnu realitu, kým neskončí celá existencia aj neexistencia?”
“Samozrejme, že nie. Ak sa nám nejaká predstava života naozaj zapáči, môžeme sa rozhodnúť, že sa narodíme a vyskúšame si to naostro. Môže to dopadnúť všelijako. Nie vždy podľa našich predstáv. Veď koľkokrát vieme, čo máme robiť a nerobíme to. Spomeň si, čo je jeden z dôvodov, prečo si na tejto prechádzke.”
Drzáň jeden, naozaj mi nemusí pripomínať chvíle zajedania stresov. Mám výčitky aj bez neho. A on má zas bod za príklad. Ok, to beriem.
Prichádzame k bráne cintorína. “Tu sa s tebou rozlúčim, ďalej už nejdem.” V tej chvíli mi však dopne a mám poslednú otázku. Značne zhrozenú.
“Počuj, keď tak dobre vieš o tej mojej Srí Lanke a prežieraní, znamená to, že tam zhora vidíte všetko, čo robíme?”
“Áno. Ale neboj sa, je nepísané pravidlo, že na isté momenty sa nepozeráme.”
Prekračujem bránu cintorína a v hlave mi doznieva vzďaľujúci sa smiech.
Fúúú, to som si vydýchla.
Pridaj komentár