Nedávno som sa vrátila zo Srí Lanky. Bol to nepochybne transformačný pobyt a veľa som si z neho odniesla, ale možno najdôležitejšia vec bol absolútny reset. Akoby mi niekto spravil hrubú čiaru za predošlými životmi (áno, všetkými, ktoré som za svoj život zažila) a ja som sa vrátila ako zdravšia verzia seba. Evita 2.0. Schopná obzrieť sa späť s nadhľadom. Jednu vec som si vďaka tomu uvedomila, a teda poriadne nahlas.
Akého množstva mojich blízkych sa to týka, nielen mňa. Chronickí perfekcionisti. Alebo skôr sérioví perfekcionisti. Nájdeme si nejakú vec, na ktorú sa upneme a potom tlačíme. Tlačíme, kým nedosiahneme magický úspech v práci, vysnívané telá, dokonalé zdravie, najharmonickejšie vzťahy na svete… Naj, naj, naj. Len nech to je najlepšie, aké môže byť. Podriadime tomu všetko, až kým nás telo alebo duša nevypne. A potom sa stretávame na transformačných pobytoch alebo hodinách jogy, kým nespustíme celý cyklus odznova.
Dáva to zmysel. Sme deti socializmu, ktorým po bolestivých raných lekciách držania huby a kroku povedali, že jediná cesta k úspechu vedie cez maximálny výkon. Americký sen pre východný blok. Uverili sme, že ak dostatočne zamakáme, dosiahneme čokoľvek. A tak makáme. Od rána do večera, po nociach, dokonca aj v spánku. Eyes on the prize, nezastavujem, máme zpoždění. Mozog chronických makačov šrotuje, kortizol stúpa, my potláčame. Všetko. Telesný aj psychický diskomfort. Odpočívať predsa môžeme v hrobe, teraz na to nie je čas. Najskôr treba dosiahnuť XYZ. Tento prístup je v nás tak hlboko zakorenený, že popri tomto všetkom máme pocit, že nerobíme dosť. Fuj, flákačka! Keby si naozaj robila dostatok, už to XYZ predsa máš! Alebo nie si dosť dobrá a nemáš na to?
Až dva týždne na Srí Lanke plné pozorovania života a hrabania sa vo vlastných a cudzích vzorcoch správania ma z toho vytrhli. Pobyt bez technológií, zato bližšie k prírode a chudobe, má svoje čaro. Zblížite sa nielen s komármi, mravcami a obrovskými švábmi, ale aj s vlastným vnútrom. Bŕŕŕ, rovnako strašidelné.
Na kreatívny retreat s názvom Yourney som šla s vidinou, že poriešim svoju pracovnú stránku. Vrátila som sa s tým, že som prekopala celý svoj prístup k práci, a hlavne k životu.
Perfekcionistovi netreba hovoriť “pridaj, zaber, makaj”. Perfekcionistu treba naučiť ľahkosti a umeniu púšťať. Až potom prídu tie výsledky, na ktoré celú dobu tak tlačil. A prídu s ľahkosťou. Rozdiel je vidieť aj cítiť.
Napríklad zrovna som chorá. Od polovice augusta som sa držala, dokonca ani tú horúčku dengue som si zo Srí Lanky nedoniesla, ale tento týždeň ma skolil nejaký víruštek. A celé to obdobie, čo som bola zdravá, som sa na to zdravie úzkostlivo upínala. Veď doteraz som bola každú chvíľu chorá, intervaly sa skracovali, choroba zhoršovala, ja nemôžem byť zas chorá, lebo sa to celé začarované kolečko začne odznova! Staré ja by v panike do seba hádzalo všetko možné a pri prvom náznaku zlepšenia by sa vrátilo do fitka a do práce. Lebo však makať na sne treba. A samozrejme, že choroba by sa len zhoršovala a predlžovala. Zato moje nové ja od utorka pokojne leží v posteli, užíva si spomalenie a celá tá choroba prebieha nejak hladšie, bez stresov. Lebo nehustlujem a počúvam sa.
Ak som si niečo odniesla zo Srí Lanky, je to krok (alebo sto) späť. Spomalenie, zvedomenie. Znie to ako ezoterické žvásty, až kým vás pravda neudrie do tváre ako dobre mierená facka. Vesmír má zmysel pre humor, ale aj pre dobrý timing. Dá vám to zmysel presne vtedy, keď príde správny čas. Alebo správne slová. To moje je “spomaľ”.
Pridaj komentár