Deň 4 – Deň, kedy som skoro zomrela
Gampenalm -> Medalges Alm -> Wasserscharte (Forc. Dal’ Ega) -> Roascharte (Forc. Dla Roa) -> Regensburger Hütte
Skoro 6 hodín, vyše 13 km a takmer 1000 výškových metrov.
Vyrážame z Gampen Almu. Nie sme jediní, ale naše cesty sa s väčšinou turistov rozchádzajú. Oni pokračujú Doloramou, nás čaká náročnejší výstup. Ach, keby som vedela, čo ma v tento deň čaká, možno by som ani nikam nešla. A určite by som nepreklínala úvodný výstup k Schlüterhütte, kde sme chceli prespať pôvodne. Aj trikrát by som si ho dala! Ale v tejto chvíli ešte netuším, čo ma čaká.
Sme nad chatou a cesta sa zvoľňuje. Spokojne si skackám ako taký malý kamzík a kochám sa prírodou. Telo je rozohriaté a ja mám ešte dosť síl, aj keď cítim, že sa na mne prebdená noc podpísala. Čoraz horší spánok ma trápi, ale čaká ma ešte jedna noc na chate a potom už v hoteli. Tam sa vyspím. To zvládnem.
Spoza zákruty počujem zvuk generátora a o chvíľu už vidím aj chatu, z ktorej sa ozýva. Zastavíme, dobre? Dám si ešte jednu kávu a počkať, tu aj varia! Ja mám strašnú chuť na vajíčka! Už chápem hobitov a ich druhé raňajky, dnes ich potrebujem aj ja.
Na chatu sa dovalí horda amerických turistiek. Hučia ako piliňák. Odvykla som od toľkého hluku, píli mi to uši. Ale možno je to len moja nasrdená nevyspatosť. Vajíčka sú dojedené, káva vypitá, skočím si ešte na wécko. No samozrejme, práve sa tam nahrnul autobus Američaniek, takže uprostred horského ničoho stojím frontu na hajzel. No super. Ale môžem si za to sama, mala som ísť predtým. Len keď ste uprostred ničoho a viete, že ďalšia toaleta bude až večer, odďaľujete potrebu čo najbližšie k odchodu. Ja nedokážem ísť na záchod voľne v prírode. Ach, o čo jednoduchšie to majú tí chlapi… No nič, spravím, čo musím a vyrážame. Čo najrýchlejšie a čo najďalej od toho hluku.
Cestička sa pozvoľna zužuje, ale stále je okolo nás dostatok priestoru a zelene. Len pred nami tej zelene rapídne ubúda. Blížime sa k sedlu, takému pravému dolomitskému. Zrazu mám pocit, ako keby sa mi trochu mihlo pred očami. Podobne, ako keď teplo sála z asfaltu. Spozorniem a zaradím sa na chodníku viac doprava, bližšie k skale. Netočí sa mi hlava úplne, ale nejaký náznak tu je, takže radšej bezpečnejšie. Hádžem to na únavu z nevyspatia a stratu krvi. Lebo však to by som nebola ja, aby som v čase svojich najväčších športových výkonov nedostala krámy. Áno, história z minuloročného triatlonu sa opakuje. Yay me!
Zeleň zmizla. Po pravej strane mám skalu, po ľavej zráz so suťou. Ale chodník je stále dostatočne široký, takže sa cítim bezpečne. Až do momentu, kedy dojdeme k strhnutej časti a otec sa ku mne otočí so slovami: “Teraz opatrne. Zapri sa poriadne o paličky a pomaly kráčaj.” A mne v tej chvíli dojde, že to nie je buď opatrná, aby si nespadla a nerozbila si kolienko, ale buď opatrná, aby si sa nezrútila dole. A do prdele. Panický atak mnou prejde ako zásah vysokým prúdom. Nepomáha ani to, že paličky sa nechcú zapichnúť do zeme a pri každom pokuse o zaťaženie sa šmýkajú.
Na toto som pripravená nebola. Mesiace som trénovala, aby som to zvládla fyzicky, ale ani v päte mi nenapadlo, že mi zlyhá psychika. Keď sme prechod pripravovali, dohodli sme sa, že náročnosť nebude väčšia ako Routeburn Track na Novom Zélande, ktorý sme absolvovali na otcovu 60tku. A napriek tomu, že som si tam vyvrtla nohu a roztrhla väzivo na členku, v ohrození života som sa nikdy necítila. Teraz však áno. Do riti, do riti, do riti!
V pohode, to predýchaš. Je to krátky úsek, priestor je dostatočne široký. Jeho jediný problém je, že smeruje priamo dole a ty máš výhľad na to, kam spadneš, ak spadneš. Dýchaj, Evitka, dýchaj. No lenže zakaždým, keď to ako-tak predýcham, príde nová myšlienka. Napríklad taká, že čo bude ďalej, cez koľko takýchto úsekov budem musieť prejsť? Panika mnou prechádza vo vlnách, jedna horšia ako druhá. Adrenalínová húsenková dráha najvyššej kategórie. Neviem to zastaviť. Čím viac sa snažím, tým je to horšie. Racionálna časť sa na mňa pozerá zvrchu a klepká si po čele, ale jej znechutenie mi nepomôže zvíťaziť a ovládnuť emócie. “Som slabá! Zlyhala som!” ozýva sa čoraz hlasnejšie.
Brácho sa ma snaží presvedčiť, aby sme pokračovali. Sme skoro hore pod sedlom, už je to len kúsok. No veď ja by som aj, ale nejde mi to! Namiesto toho, prilepená o skalu, myslím len na to, že chcem ísť domov. “Ha, vraj nepriestrelná!” vysmieva sa mi moje racionálne ja. Smej sa, koľko chceš, aj tak ti je to prd platné, ďalej nejdem.
Keď oco vidí, v akom stave som, zavelí, že ideme druhým sedlom. Tým, ktorým išli všetci ostatní, len my sme si museli vybrať tú “zaujímavejšiu” cestu. No hej, zaujímavé je to až-až. A tak do mňa brácho natlačí dve tabličky čokolády, ja sa na chvíľu od stresu zosypem a potom všetci pekne zostúpime znova nejakých 300 výškových, aby sme sa na križovatke napojili na cestu cez Forcella Della Roa. To bude dobré, však sme stretli aj rodinu s deťmi, ktorá prišla z toho smeru. To nemôže byť také strašné, upokojujem sa a otec dodáva, že tam je to vychodené.
Vychodené je, ale tiež je tam strhnutý chodník. Tento síce nesmeruje kolmo dole a uprostred strhnutej časti je kameň, na ktorý sa dá stúpiť, ale moje hobitie nôžky poriadne nedočiahnu a neviem preniesť váhu, aby som prešla na druhú stranu. Záchvat paniky sa pomaličky vracia. Hlavne vedomie, že takýchto úsekov tam môže byť ešte neúrekom. “Pomóc, ja chcem ísť domov, zavolajte mi helikoptéru!”, spomínam na hlášku môjho brata z čias, keď bol škôlkar a oco ho zobral na tatranský Kriváň. I feel you, bro.
Situáciu zachráni druhý brat, ktorý podloží svoju nohu pod moju a umožní mi tým skrátiť krok a preniesť váhu. Hurá, prežila som, som na druhej strane! Moju radosť vzápätí skalí myšlienka, že aj keby som sa chcela vrátiť, už nemôžem, cez toto znova nechcem ísť. Už niet cesty späť. Musím ísť ďalej.
Ísť ďalej však znamená stúpať takmer kolmo hore. A vychodený chodník znamená to, že v takmer hladkej hlinenej stene obklopenej suťou sú vyšliapané stupienky. Také polovičné schody do neba. Aj keď v tejto chvíli mi skôr prídu ako schody do pekla.
Nemôžem sa pozrieť nikam inam, iba rovno pod nohy a na nohy otca, ktorý stúpa predo mnou. V momente, keď pozriem inde, vracia sa panika a zatočí sa mi hlava. Výhľady musia byť určite fascinujúce, ale z nejakého dôvodu z tejto časti nemám žiadne fotky. Prečo asi? Chvíľky humoru sa striedajú s nadávkami, ktoré si periodicky mrmlem popod nos. “To ktorý debil toto vymyslel? Na akú hovadinu som sa to dala?” V podobnom duchu, len šťavnatejšie okorenenom, postupne stúpam hore. Na každý pokus ostatných zastaviť a vydýchať sa len odvrknem: “Nezastavujem, máme zpoždění!” Bojím sa, že ak zastavím, už sa nepohnem. Že sa znova zaseknem v panike. A tak sa len na pár sekúnd opriem o paličky, oči zapichnuté do svahu pred sebou, predýcham a idem ďalej.
Svah sa konečne začína zvažovať, sme hore! V momente, keď sa predo mnou otvorí dostatočný priestor, zvalím sa na najbližšiu skalu a nechám mnou prejsť 50 odtieňov emócií. Najsilnejšia je úľava, ale do záplavy endorfínov sa pomaly vkráda temnota. Čo ak to bude to isté aj na druhú stranu? Bojím sa pozrieť, čo nasleduje. Schádzať prudko dole s výhľadom na priepasť pod sebou v tomto stave nezvládnem. Ak to má byť naozaj tak, volám si helikoptéru a je mi jedno, koľko to bude stáť.
Chvalabohu, zostupujeme po normálnom chodníku. Občas skalky, občas suť, ale nič nebezpečné. Len nekonečne dlhé. O to dlhšie, že po predchádzajúcom panickom ataku postupujem veľmi pomaly a neisto. Dáva mi to dosť času analyzovať celú situáciu zo všetkých strán. Stále svoju paniku považujem za zlyhanie a moju sebadôveru nahlodáva aj to, že som ju nedokázala ovládnuť. Neviem, či si ešte môžem veriť. A v čom. Viem ešte reálne posúdiť, čo zvládnem? Čo ak je aj tento normálny chodník v skutočnosti nebezpečný, len ja som bola doteraz taká naivná, že som to nevidela? Totálny mind-fuck. Neviem myslieť na nič iné.
Ako zostupujeme k chate, brácho ukazuje doprava na jeden zo žľabov. Tade máme prechádzať na druhý deň. Teda mali sme, ale predpoveď počasia ukazuje strašné búrky celý deň, takže trasu budeme musieť upraviť. Chvalabohu, lebo mi príde zle už len pri pohľade na Mittagscharte. A pritom ešte včera som sa na to tešila. Mám pocit, ako keby mi niekto znásilnil myseľ.
Konečne chata! Ubytovaní sme zas na hromadnej izbe, ale tentokrát sme tam našťastie sami. Vyberám si posteľ na kraji a prvýkrát som nútená použiť vložku do spacáku. Tú natiahnete cez vankúš, ktorý vám poskytnú oni, vleziete si do toho a prikryjete sa erárnou dekou. Oni potom nemusia toľko prezliekať postele a prať a vy máte hygienu zaistenú vlastnou vložkou. Za iných okolností by mi to bolo asi nepohodlnejšie, ale dnes je mi už všetko jedno. Som v bezpečí, prežila som!
Pridaj komentár