Deň 5 – Introspekcia
Regensburgerhütte -> Ortisei -> Abtei
3 a pol hodiny, 10 kilometrov, prevýšenie necelých 200 metrov
Hlásia búrky, takže ráno sa neponáhľame a môžeme si pospať. Aspoň ostatní, keďže mňa zúriaca búrka budí už nadránom. Plieska tak strašne, že som presvedčená, že budeme radi, ak v zdraví dôjdeme po asfaltke k autobusovej zastávke. Auto nás totiž čaká až o dve údolia ďalej vo Villnöße. Lenže vďaka nášmu motkaniu ostávame na chate dostatočne dlho, aby sa vyčasilo. Premenlivosť počasia v horách nám tentokrát hrá do kariet, ohlasované búrky odfúklo ďalej a nám sa otvorilo cca 5-hodinové okno bez dažďa.
Účastníci zájazdu opatrne sondujú, aká nálada vládne v tábore. Najmä v tom mojom, keďže po včerajšej jazde smrti vôbec nie je isté, na čo sa dnes odvážim. Mittagscharte zavrhla rovno chatárka, ktorá povedala, že po takej strašnej búrke by to bol obrovský nezmysel. To len tak pre istotu, aby nikto nedostal žiadne nápady. Alternatívou je už spomínaný zostup rovno k autobusu alebo pokus prejsť okľukou až ku autu. Už nás nečakajú žiadne pravé dolomitské sedlá, len 15 kilometrov hore dole. Pozerám štatistiky rýchlostí z predchádzajúcich dní a do tých 5 hodín by sme to mali stihnúť.
Nechcem odísť z pocitom zlyhania a s trpkou pachuťou v ústach, takže som veľmi rada, že sa vyčasilo a ja môžem prechod ukončiť na pozitívnejšiu nôtu. Ideme sa pokúsiť prejsť tých 15 kilometrov.
Lenže po búrke je všetko rozbahnené a strašne sa šmýka. Na lúkach obchádzame kaluže a v lese sa šmýkame na mokrých koreňoch stromov. Ideme pomalšie, ako sme čakali. K rýchlosti nám nepridáva ani moja neistota, prameniaca zo zážitkov predchádzajúceho dňa. Do najbližšej búrky do cieľa neprídeme.
Zastavujeme sa pod lanovkou na Secedu na snack a bojovú poradu. Máme na výber. Buď pôjdeme ďalej a budeme riskovať, že týmto tempom nás po ceste zleje, alebo zídeme dole a po auto pôjdeme autobusom. Vlastne je ešte jedna možnosť. Rozdelíme sa. Ja s otcom pôjdeme dole a chalani, ktorí sú rýchlejší, pobežia po auto. Táto možnosť sa nám páči najviac.
S otcom teda pozvoľna kráčame popod lanovkou smerom k Ortisei a bráchovia pokračujú do Villnößu. Stretneme sa v Ortisei.
Už sa neponáhľame, nemáme kam. Minimálne tri hodiny ešte na nich budeme musieť čakať, takže naťahujeme čas v horách, ako sa len dá. Cestou stretávame indických turistov, ktorí sa nás pýtajú, ako ďaleko je to ešte na Secedu. Také 3 hodiny podľa našich odhadov. Chlapci v teplákoch, tričkách a teniskách vypleštia oči. Vraj dole na tabuli bolo pol hodinu. No neviem, v akom časopriestore, ale pol hodinu to určite nie je. Mládenci sa však otrasú a odvážne pokračujú v stúpaní. Tabuli veria viac ako nám.
Nakoniec pochopíme, ako to s tou tabuľou je. Vedie približne k miestu, kde sme sa s bratmi rozdelili. Nie je to Seceda, ale len jedna zo staníc lanovky. Chlapci budú sklamaní.
Snažíme sa čo najviac predĺžiť pobyt v lese, a tak v najbližšej dedine ignorujeme smerovku do Ortisei, vedúcu po asfaltke a ideme alternatívnou cestou. Ukazuje sa, že rovno dole po zjazdovke. Nie je to veľmi príjemné na kolená, ale vždy lepšie ako asfalt. Aspoň mám možnosť pozrieť si, ako majú Taliani konštrukčne vymyslené odvádzanie vody a ochranné prvky. Každú chvíľu natrafím na nejaký vodopád po strane zjazdovky.
Populácia sa zahusťuje a ako horali tu vyzeráme asi už iba my. Ostatní ľudia sú na prechádzke. Mestské oblečenie, vychádzková obuv. Začínaju mi chýbať nekonečné lúky, ostré skaly a vôňa kráv.
Tento pocit sa zintenzívňuje, čím bližšie k Ortisei sme. Pri spodnej stanici lanovky na Secedu ma na chvíľu prepadne zmyslové zahltenie. Všade hustá premávka a davy ľudí. Pripomína mi to Donovaly. Alebo Tatry v lete. Brrrr. Radšej ešte jedna forcella ako toto.
Sme dole. Ortisei je malebné mestečko, ale po pokoji hôr si ho nedokážem vychutnať. Obdivujem pekné domy a užívam si dobrý obed, ale nie je to ono. Hore mi bolo lepšie. Aj v sparťanských podmienkach a s predpísanou stravou. Cítim, že sem nepatrím.
Potrebujeme zabiť ešte nejaký čas, kým prídu bráchovci. Zaplatíme a vydáme sa na obhliadku mesta, keď v tom zrazu začne liať. To je presne jedna z tých búrok, ktorej sme chceli utiecť. Schovávame sa do miestneho kostola, kde práve organista nacvičuje na klasický koncert, ktorý sa má v meste konať. Super, pokojné miesto a koncert zadarmo! Čo viac si človek môže priať? Oco sa síce periodicky chodí pozerať, či ešte prší, ale ja meditujem v lavici a nechystám sa ísť nikam. Naťahujem túto chvíľu pokoja tak dlho, ako sa len dá.
Búrka odchádza, organista končí a oco je pripravený odísť. Predsa len, dvaja ateisti v kostole, tiež tu tak úplne nepatríme. Vydáme sa teda na obhliadku mesta a nakúpiť nejaké suveníry. Beriem syr, akúsi údeninu a drevené Človeče nehnevaj sa v cestovnom balení. Namiesto klasických figúrok sú princezné, Deti sa potešia.
Máme ešte pol hodinu, kým dorazia bratia s autom, takže cestou sa zastavíme na drink v najväčšom hoteli mesta. Tam majú určite kultúrny záchod, musím to omrknúť. Ako tak s otcom rozoberáme itinerár nášho pobytu v mestečku, ozve sa “Dobrý deň, čo si dáte?” a sprevádza ho žmurknutie čašníčky. Jééj, krajanka! V obrovskom hoteli, obklopení vyblýskanými návštevníkmi, sa zrazu necítime už tak cudzo. Ten pocit si zaslúži slušné sprepitné.
Po chvíli dopíjame a vydávame sa na miesto stretnutia. Bratia majú už všetkého dosť, takže vynechávame prehliadku mesta a vyrážame do ďalšieho údolia, kde sme ubytovaní. Kľukatá cesta nás vedie pomedzi hory s nádhernými výhľadmi. Zastavujeme a nie je to (len) preto, že nám početné prudké zákruty nerobia dobre na žalúdok. Vybehneme na menší kopec nad parkoviskom a pohľadom sa pomaly lúčime s pohorím, ktoré nás poskytlo toľko úžasných zážitkov.
Prichádzame do Abtei, cieľovej stanice nášho zájazdu. Túto noc prespíme v hoteli a zajtra sa rozdelíme, každý svojou cestou. Juri ostáva v Rodenecku, kde ma čaká moje auto a ja beriem otca a druhého brata smerom domov. Môcť si umyť vlasy, oholiť sa a celkovo sa scivilizovať je skvelý pocit, ale Dolomity mi budú chýbať. Nechce sa mi ísť domov.
Záver
Vedela som, že Expedícia Dolomity bude intenzívny zážitok, ale netušila som, že až taký. Bála som sa, či to zvládnem fyzicky, ale napriek únave, nespavosti, strate krvi a rozbúrenému žalúdku som sa nikdy necítila lepšie. A áno, rátam do toho aj ten panický atak. Ten sa mi po pár dňoch podarilo spracovať a už som ochotná skúsiť to znova. Prelomovým momentom bolo uvedomenie si, že hoci som mala slabú chvíľku, nevzdala som to a pokračovala som ďalej. Statočnosť nie je absencia strachu, ale vytrvalosť aj napriek nemu. A to sa mi podarilo. Našla som spôsob, ako paniku oklamať natoľko, aby som zvládla dokončiť trasu. Budem ešte musieť popracovať na tom, aby sa mi v budúcnosti tieto paralyzujúce momenty nestávali, ale tu a teraz som urobila to najlepšie, čo sa dalo.
Osvietilo ma aj v tom zmysle, že som pochopila, že v tomto období môjho života potrebujem pokoj a jednoduchosť. Možno som doteraz bývala big city girl a musela mať okolo seba množstvo senzorických vstupov, dnes to však už neplatí. V čase, keď píšem tieto riadky, som pár dní doma z Barcelony a skúsenosti odtiaľ ma len utvrdili v poznatkoch z Dolomitov. Milujem more, ale pobyt na čerstvom vzduchu, v ruksaku len to najnutnejšie a myseľ sústrediaca sa len na jedno – najbližší krok, je jednoduchosť, ktorej potrebujem v živote viac.
A keď už sme pri tej jednoduchosti, tá sa týka aj technológií a procesov v mojom živote. Apple watch postupne nosím čoraz menej, lebo už nepotrebujem byť otrokom štatistík. Nepotrebujem, aby ma vlastné hodinky hecovali prekročiť výkon predchádzajúceho dňa, ak mi telo hovorí, že si mám oddýchnuť. Nepotrebujem vedieť, koľko kalórií som spálila aktívnym pohybom. Potrebujem vnímať, ako sa moje telo cíti, keď niečo zjem a keď sa hýbem alebo nehýbem. A nepotrebujem milión aplikácií, aby som si zorganizovala vlastný život, keď problém je v skutočnosti niekde inde, nie v nedostatku technológií.
Vďaka tejto expedícii viac oceňujem silu prítomnosti. Tu a teraz, nie, čo bolo a bude. Viac sa počúvam a viac sa cítim sama sebou. Aj napriek tomu pocitu úplného stratenia sa po panickom ataku. Niekedy sa musíme zložiť, aby sme sa poskladali oveľa lepšie.
A čím vyššie som vystúpila, tým hlbšie do seba som sa ponorila.
Odporúčam všetkými desiatimi.
Včerajšiu jazdu smrti nájdete tu a ja dúfam, že sa vám moje príhody z hôr dobre čítali.
Pridaj komentár