Deň 3 – Ide do tuhého
Maurerberghütte -> Ütia de Börz -> Peitler Scharte -> Peitlerkofel -> Gampen Alm
Vyše 7 hodín, 18 kilometrov a 1000 m prevýšenia.
Čaká nás doteraz najťažší výstup expedície. Ale lekcia, ktorú ma naučili ešte moje Deti, sa v tento deň potvrdzuje. Neexistuje žiadny prudký kopec, ktorý by sa nedal v pohode zdolať, ak ideš dostatočne pomaly. A my máme v skupine udavača. Teda udavača tempa. Táto expedícia bola darček k 70tke môjho otca, ktorý už síce nebehá po kopcoch ako mladica (alebo mladý cap), ale ide pomaly a vytrvalo. Slow and steady wins the race. Kto sa drží môjho otca, vyjde hocičo.
Deň začína krásne, aj keď skoro. Už o pol siedmej behám okolo chaty a fotím Peitlerkofel, ako sa dvíha z mliečnej hmly. O siedmej tradične raňajky. Čerstvé mäkké pečivko s maslom a džemom, syry dnes nechcem ani vidieť. Chvíľku strávim v kontemplácii, ako je možné, že na horskej chate majú pečivo tak čerstvé, ako keby vyšlo priamo z pekárne. Ale po toľkých nastúpaných kilometroch a megadávke čerstvého vzduchu by mi asi čerstvo chutili aj kaizerky z Tesca. Posilniť sa treba, čaká nás náročný deň.
Najskôr musíme zostúpiť do druhého údolia, aby sme mohli následne vyliezť cez sedlo k Peitlerkofelu. Pôvodný plán je taký, že ja budem pokračovať s otcom na chatu a bráchovia si Peitler vylezú sami. Lenže človek mieni, život mení a ja som chytila slinu. Mám podozrenie, že za to môže krásne počasie, dychberúce výhľady a fakt, že tentokrát neštartujeme výstupom, ale zostupom príjemným lesíkom. Telo sa rozohrieva postupne a nestíha sa toľko unaviť.
Pre istotu si však dolu v údolí dávam riadnu kávu. Ütia de Börz je pripomienkou, že civilizácia je nadosah. Moderný horský hotel s hosťami tomu zodpovedajúcimi. Horali s ťažkými báglami sa tu miešajú s mestskými cicuškami a harlejákmi v kožených bundách. Káva mi padne dobre, množstvo ľudí už menej.
Dopíjame, prechádzame cez cestu s premávkou takou, že by sa zišiel semafor a nastupujeme na trasu. Aj tu vidíme rôzny mix ľudí. Tetuška v letných minišatách idúca oproti pôsobí, akoby zablúdila, ale za chvíľu sa už vracia a obieha nás do kopca. Aha, tá bude asi miestna a pracuje na jednej z chát. Hneď za lomom pod Peitlerom (a miestnym insta-spotom mestských turistov) je totiž ďalšia chata. Nezastavujeme sa, náš cieľ je omnoho vyššie.
V porovnaní s predchádzajúcimi dňami je tu premávka ako na korze. Trailoví bežci, turisti, rodiny s deťmi, rodiny s deťmi a psami… Chvíľku trvá, kým sa tempo ustáli a všetci sa roztrúsia po chodníku. Výhoda skorých ranných nástupov je okrem iného aj v tom, že zatiaľ ideme všetci jedným smerom. Na úzkych horských chodníčkoch tak odpadá aspoň jeden kus stresu.
Aha, prameň! Kto to vravel, že si musíme so sebou brať vodu na celý deň, lebo nebude kde dotankovať? Prichádzajú prvé reklamácie. Za chvíľu však už na ne neostáva dych, lebo začíname stúpať prudko do kopca. Teraz sa ukazuje, kto má akú kondičku. Postupne závidím malým deťom, ktoré poskakujú po skalách, ako keby nás nečakalo tisíc výškových. Bez náznaku únavy. Ja fučím ako parná lokomotíva, v tvári červená ako prezretá paradajka. Duša však stále plesá.
Tento fenomén ma neprestáva udivovať. Ráno vstaneš takmer za tmy, vylezieš niekam, aby si vzápätí zliezla zase dole, vypustíš dušu a siahneš si na dno svojich síl, po ceste v slabých chvíľkach nadávaš ako chorá vrana, ale napriek tomu ťa zalievajú vlny šťastia a na druhý deň s nadšením spravíš to isté. Horské sado-maso.
Dostalo aj mňa. Po výstupe do sedla si dávame obednú pauzu a bráchovia navrhnú, nech sa s otcom prejdeme aspoň kúsok po chodníku na Peitlerkofel, aby sme si to pozreli aj z inej strany, keď už nejdeme na vrchol. No lenže ja sa cítim plná energie. Ja chcem ísť hore! Ale nemôžem predsa nechať otca ísť samého na chatu. Má jazykovú bariéru a vôbec, mali sme dohodu. Keď oco vidí, ako veľmi chcem ísť hore, ponúkne sa, že nás počká v sedle a postráži batohy, aby sme nemuseli všetko vliecť so sebou. Nadšene prikývnem a bratia berú vodu a proviant vo svojich batohoch. Ja poletujem naľahko ako horská víla, beriem len rukavice a paličky. Hore nás má čakať menšia ferratka. Aspoň tak hovorí brácho, ktorý tam už bol. Ten istý, ktorý tvrdil, že po ceste nemáme kde dotankovať vodu.
Skalnatá cesta sa kľukatí prudko hore, ale bez 9-kilového batohu na chrbte mi to tak vôbec nepríde. Obzerám prírodu a ostatných turistov. Fascinuje ma dvojica starších Talianov. Oblečení ako Slovák do práce, odušu kecajú a miestami zastavujú, keď na rozhovor potrebujú aj ruky. Totálna pohodička. Až taká, že jeden z nich nesie ruksak v ruke. Až keď sa terén značne zhorší, prehodí si ho cez jedno rameno. Fascinujúce.
Sme skoro hore a preliezame cez skalnatú časť. Tu už treba použiť aj ruky. Aspoň nám, ležérni Taliani to určite preliezli s prstom v nose. Toto je tá ľahká ferratka?
Ukazuje sa, že veru nie. Sme na križovatke, kde sa cesta rozdeľuje medzi malý a veľký Peitler. Ferrata vedie na veľký. Stojím pod nástupom na ferratu, kukám hore a pud sebazáchovy na mňa kričí: “Ti to úplne šibe? Tu chceš ísť bez zaistenia? Si normálna? Však s ferratami nemáš žiadne skúsenosti, zato máš polochromú ruku! Čo keď zlyhá a ty tam niekde ostaneš zaseknutá?!“
Skúsenejší brat ma presviedča, nech to aspoň vyskúšam. Vraj to nič nie je. Svedomie mi nedá a aspoň sa teda pokúsim, ale nedočiahnem ani na prvý úchyt. Nie. Toto nedám. Nemusím byť v každej riti. Idem iba na malý Peitler, tam žiadna ferrata nie je a rozdiel je iba pár výškových metrov.
Druhý brat sa chytá šance. “Tak ja s tebou pôjdem na malý, dáme si tam olovrant a počkáme na Juriho.” Ani jemu sa veľmi nechce riskovať. Beriem teda Juriho batoh na plecia, nech nemá zbytočnú záťaž a bočím doľava.
Cestou ešte absolvujeme výmenu batohov s druhým bráchom, lebo cez Juriho batoh nič nevidím. Som ako zasádrovaná. Perfektná ukážka toho, prečo sa vyrábajú ženské a mužské batohy.
Vyšli sme to! Sedíme na kameni pri kríži a sledujeme skalu oproti. Sem-tam sa na nej mihne krikľavožlté tričko. Juri nám máva a čochvíľa je už na vrchole. Pobehuje po skalách ako kamzík, až ma občas zamrazí. To predsa nemôže byť bezpečné! Ale Juri je skúsený a vie, čo si môže dovoliť.
Kocháme sa výhľadmi a čakáme na neho. Potom si však povieme, že ho naberieme cestou, aby sme nenechávali otca tak dlho čakať. Predsa len, táto naša vrcholová odbočka nás stála 3 hodiny navyše.
Zliezame dole a mňa pomaly začína dobiehať únava. Ale stále je to dobré. V sedle sa zvítame s otcom a je čas ísť na chatu. Tiež toho má plné zuby, kým čakal, vychladol a teraz mu je zima. Teplomer ukazuje nejakých 16 stupňov a keď sa hýbeš, je ti teplo ako v lete, ale keď na pár hodín zastaneš, leto sa mení na neskorú jeseň.
Vydávame sa údolím smerom k chate a cestou ešte stihneme sledovať šantenie svišťov v tráve. Únava však už začína byť citeľná. Kedy tam už budeme?
Preklínam chatárov zo Schlüterhütte, ktorí pre nás nemali miesto a my musíme zostúpiť ešte nižšie na Gampen Alm. Začínajú ma bolieť nohy a prudký zostup je utrpenie. Mám pocit, že cesta je nekonečná a chata sa vôbec nepribližuje. Teda my k nej. Aj keď ju už vidím, stále je nekonečne ďaleko. Au! Mám dosť!
Konečne sa doplazíme dole a obsluha nám donesie nápoje a informácie o večeri. Vyjednávam si polievku namiesto prichystaného menu. Aj keď to všetko vyzerá veľmi dobre, vyprážané cannelloni so šunkou a syrom ako predjedlo, šalát, kura so zemiakmi a dezert by ma zabili. Prosím si len polievku a šalát. Samozrejme, je kapustový.
Ubytujeme sa a tu nastáva môj obávaný okamih. Izbu zdieľame s ďalšími neznámymi ľuďmi. Dvaja starší turisti, ktorých sme stretli už na predchádzajúcej chate a dve Britky, ktoré sme predtým v živote nevideli. Turisti sú v posteli už o ôsmej, Britky zaliezajú okolo deviatej. Turisti si ešte čítajú, Britky rovno zaľahnú a zaspia. Ako je to so svetlom? Kto zhasína? A kedy? Do kelu, netuším, aká je horská etiketa a do postele leziem ako posledná. Čo teraz? Pre istotu zhasínam a o dve postele vedľa sa ozvú protestné zvuky. Jáááj, brácho si ešte čítal. Hups, no smola, v panike som si to nevšimla, ale už nezasvecujem.
Túto noc plne ocením výhody čítačky. Svieti aj sama a môžem si čítať celú noc, ak chcem. Nechcem, ale aj tak čítam. Nedá sa mi zaspať a keď už konečne zaspím, niekto sa zobudí a dáva si lieky. Budím sa. Čítam si. Konečne zaspím. Budia sa Britky. Sú asi 4 hodiny ráno a oni vyrážajú na cestu. Nespím. Čítam si. Konečne zaspím, keď zazvoní budík a vstávame už všetci. Ja rozbitá ako plastová hračka z Temu.
No nič, je čas dať si raňajky a vyraziť na cestu.
Predchádzajúci deň výpravy nájdete tu a my pokračujeme ďalej.
Pridaj komentár