Už pár dní riešim takú ťažšiu tému, ktorá mi okupuje veľkú časť môjho mozgodomu. Do toho ráno detská hysterická chvíľa, ktorá nás zdržala tak, že sme z domu vyštartovali o štvrť hodinu neskôr a ledva stihli vyučovanie. Samozrejme, keď už raz naštartujete tank, ktorý vás valcuje od rána, zastaviť ho nie je jednoduché. A tak sme pred škôlkou zistili, že sme doma zabudli bundu mladšieho dieťaťa. Ako dobre, že Trénerko ochorel, mám čas otočiť to domov. Lebo Dieťa si ani náhodou neoblečie bundu, ktorú má spolužiak navyše. Ona potrebuje tú svoju. A chúďatá pani učiteľky už musia ráno utišovať jej plač za mamou, nemôžem im spraviť to, že budú musieť riešiť aj plač za bundou, keď pôjdu s hordou detí von. A tak si sedím za volantom, Paris Paloma a Labour na repeat a premýšľam. Času mám dosť, trvá to hodinu, kým to celé otočím znova.
Ku škôlke sa vraciam pomerne v ráži. Všetkého mám plné zuby. A vôbec! No ale keď som už tu a tréning odpadol, nedá mi to a idem sa prejsť do lesa. Pôjdem preskúmať, kam vedie tá cestička, z ktorej som sa včera kvôli nedostatku času musela vrátiť.
Vojdem do lesa, dupem po cestičke do kopca, hlava niekde v cumulonimbovom oblaku myšlienok, keď tu zrazu hudobný trpaslík v mozgodome začuje spev vtáčika. Žeby nový zvuk do mixu? Trpaslík inak nedá, musím nastražiť uši, aké druhy vtáčieho spevu ešte počuť. Beat udáva ťukanie ďatla do stromu. Pozerám okolo seba a hľadám, odkiaľ idú všetky tie zvuky. Všímam si, aký je les iný, keď je zasnežený celý, nielen cestičky ako včera.
Sledujem stopy ľudí. Ktorou cestou chodí najviac ľudí? Ktorým smerom idú? Ľudské a psie stopy čas od času pretnú stopy lesnej zveri. Majú svoje cestičky. Niektoré chvíľu pokračujú po ľudskej ceste, iné ju len pretnú a šup rýchlo nazad do húštiny.
Pokračujem po vytýčenej trase. Stôp pomaly ubúda. Kým prídem k bodu, kde som sa včera musela otočiť, už sú predo mnou iba dva páry stôp. Jedny ľudské, tie druhé psie. Aj to sú zo včera, napoly zapadnuté snehom.
Už ma vlastne netrápi vôbec nič. Okolo mňa šťastne poletuje moja duša a ukazuje na psiu stopu. Naháňa srnčiu. “Pôjdeme sa pozrieť, kam išli?” pýta sa duša. Jasné, ideme! A tak odbočíme do kopca. Pes to za chvíľu vzdal, srnka asi ušla príliš hlboko do lesa. Pokračujeme chodníčkom paralelným s pôvodnou trasou. Pozeráme na ňu zvrchu. Cítim sa ako Indián z mayoviek, nenápadne sledujúc, či mu nejakí nepriatelia nevstupujú do teritória. Ale po ľuďoch tu niet ani stopy. Doslova. Zliezam nazad na veľký chodník a na ňom úplne nedotknutý sneh. Jediné stopy sú už len tie moje. Pokračujem ďalej.
Som na konci. Z lesa som vyšla do civilizácie Železnej studničky. Obrátim sa nazad do lesa a vrátim sa po vlastných stopách? Alebo odbočím doľava, skrátim si to cez rekreačnú oblasť a do lesa vleziem až na konci? Je to asi rýchlejšie, aj keď strmšie. Idem tade, nech mám zmenu.
Stretávam bežcov a maminky s kočíkmi. Lesná cestička sa zmenila na asfalt. Toto nie je úplne to pravé orechové. Potrebujem les, nie park. Bočím do lesa a funím prudkým kopcom hore. Niekde sa na tú pôvodnú cestu musím napojiť.
Z diaľky počujem šťastný výskot detí. Škôlkari alebo školáci sú asi vonku. Počuť ich cez pol lesa. O kus neskôr ich aj zbadám na kopci oproti. Vedľa nich stoická pani učiteľka, ale decká sa bláznia odušu. Nečudujem sa, les a čerstvý sneh robia svoje.
S vyvetranou hlavou a upratanými myšlienkami šťastne mierim nazad k autu. Vravím vám, tento les je zázračný!
Pridaj komentár