Amsterdam, preplnené nákupné centrum. Mladšie Dieťa sa rozbehne k stánku s kozmetikou Rituals a zhrabne z pultu obal s náhradnou náplňou do krému. “Toto si mi minule natrela na ručičku, keď som mala bobo” tisne si balíček k hrudi a odmieta ho vrátiť na poličku. No dobre, tak to kúpim, však to aj tak používame. Pani mi začne ukazovať nejakú tabuľku. V hluku nákupáku ju poriadne nepočujem. “Excuse me? Come again?” Pani na mňa rozpráva po holandsky. Rozoznávam slovo “combinatie”. Aha! “U hebben kortingen op verschillende combinaties!” oprašujem svoju holandčinu. Vysvitne, že na ten môj krém aj tak žiadna zľava nie je. Rovnako vysvitne, že pani je Ukrajinka, takže zvyšok transakcie a rôzne kombinácie preberáme ukrajinsko-slovenskou hatlaninou.
Vtom sa obzriem a zistím, že Deti niekam zmizli. Do riti! Ešte pred chvíľou tu boli! Nemôžem sa ani na chvíľku otočiť! Všetko hodím nazad na pult a utekám. Konečne ich zbadám. Aj oni bežia. Je to predsa ohromná sranda utiecť mame v cudzom meste, navyše v obchode plnom ľudí!
Kým dobehnem na koniec chodby, tie dve už bežia po schodoch dole. Beriem schody obrovskými skokmi, po troch, po štyroch, po piatich. Z galérie sa ozve híkanie. Buď obdivujú moje skokanské schopnosti, alebo sa rovnako ako ja boja, že netrafím a dolámem si väzy. Bežím ďalej, na takéto úvahy nemám čas. Za čo i len malé zaváhanie by som zaplatila priveľkú cenu.
Pri východe na rušnú ulicu konečne Deti dobehnem a schmatnem ich za ruky. “Toto nemôžete robiť!” skríknem a trasie ma od hnevu a úľavy. Netúžim po ničom inom, len vbehnúť kamsi do pokojného lesa, kde sa baby môžu vybehať a ja nadýchnuť. Stačilo, ideme aspoň do Vondelparku. Vtom mi padne zrak nižšie. Dieťa ešte stále zviera v náručí nezaplatenú náplň s krémom. Musíme sa vrátiť nazad do nákupnej džungle. Do riti.
Aj toto je jeden zo snov, ktorými ma zásobuje moja preťažená myseľ. Včerajšia uspávačka bola dvojhodinové peklo aj s bonusovými kolami. Vysvitlo z nej, že treba redefinovať a nastaviť nové pravidlá. To znamená, že nás čakajú nové boje. Dnes som však už nemala možnosť predýchať to v lese. Namiesto toho sme boli s Mužom na valentínskych raňajkách, ktoré boli síce výborné, ale celé doobedie mi z nich bolo zle. A už teraz sa desím, čo nás čaká večer, keď budeme aplikovať nové pravidlá. Ja sa do toho lesa tuším budem musieť presťahovať… 😅
Pridaj komentár