Puf! Z obláčika farebného dymu sa vynorí džin. “Máte ešte posledné prianie. Čo to bude?” “Chcem rozumieť všetkým jazykom sveta.” Je to geniálne prianie. Rozumieť všetkým má veľmi široké uplatnenie. Lenže ten krik mi nedá spávať. Všade je drevo. Dvere, kuchynská linka, stoličky, stôl, police, posteľ, podlaha… A tak sa krčím v kúte pivnice v milosrdnom objatí železa a betónu a zapchávam si uši. Už viem, prečo sa ten džin tak pousmial, keď mi plnil moje prianie.
Toto nie je môj príbeh, čítala som to kedysi niekde na internete (sorry, autor, už to nedohľadám). Spomenula som si naň dnes na prechádzke po lese, keď som dostala neodbytné nutkanie dotknúť sa stromu. Na jednom mieste mal poškodenú kôru. Nie úplne olúpanú, len tie ryhy vrchnej vrstvy boli také hladšie. A presne na tom jednom mieste bol strom výrazne chladnejší.
Neskôr som to skúsila ešte s iným stromom. Tento mal kôru naozaj olúpanú. A hádajte, čo? Aj on bol na tom mieste oveľa studenší. Neviem, či ste niekedy ohmatávali stromy, ale keď sa dotknete kôry, cítiť z nej život. Nie je to sálavé teplo, ale niečo tam je. Ako keď sa dotknete stola a následne obrazovky telefónu, ktorý je na ňom dlhšie položený bez zapnutia. Asi taký rozdiel bol medzi neporušenou a olúpanou kôrou.
Pozrela som sa na seba. Veď aj zo mňa sála teplo na miestach, ktoré mám zakryté. Bunda a teplé oblečenie sa o to postarajú. Ale dotknite sa mojich líc po hodine meditačnej prechádzky v lese a hneď budete mať chuť natiahnuť si rukavice. No napriek ľadovým lícam mne zima nie je. Zohrial ma pohyb a fakt, že ostatné kritické miesta mám zahalené. Lenže stromy sa nehýbu a nemajú teplé bundy. Môže im byť zima? Je hrubá kôra ich bunda?
Táto otázka ma vlastne celkom pobavila. Taká zvedavo detská. Hravá. A ja sa rada hrám. Doma som naštartovala googlovaciu mašinu a vydala sa hľadať odpovede.
Prvoplánová odpoveď je, že keďže stromy nemajú nervový systém a mozog, do ktorého signály posielajú, zima im byť nemôže. Napriek tomu záhradníci zakrývajú mladé stromky, aby im v zime nezamrzli. Kým nemajú dostatočne hrubú kôru, sú v ohrození. Takže v podstate áno, kôra je ich bunda. Taká, ktorú nemôžu vyzliecť. A tak sa v lete ochladzujú listami.
Ak sa potrebujú ochladiť, znamená to, že im je teplo. A zástup mojich vyhynutých rastliniek potvrdzuje, že to ich zdraviu vôbec neprospieva. A teda ak im je teplo, prečo by im nemohlo byť aj zima?
Trochu fyzickej atletiky, trochu tej mentálnej a máme tu odpoveď! 😃
Srandičky, srandičky. Ale teraz trochu vážnejšie. Celá táto moja stromová obsesia súvisí s knihou o nádeji od Jane Goodallovej. A s Životom na našej planéte Davida Attenborougha. S tým, ako sme všetci prepojení a ako činy jedného ovplyvňujú všetkých a všetko. A tak chodím, hľadám a skúmam, ako a či viem cítiť to prepojenie. Vy sa cítite prepojení so svetom?
PS: Tu máte ešte tie moje studené stromy. Ohmatávala som ich poctivo zo všetkých strán. Extra studené boli naozaj iba na tých „odhalených“ častiach. A týmto pozdravujem toho bežca, ktorý zrovna prebiehal okolo a musel si určite myslieť, že mi totálne preskočilo. 😀
Pridaj komentár