Siahodlhý zoznam vecí, ktoré treba spraviť. Všade naokolo bordel a rozhádzané veci. Chladnička skoro prázdna. Musím ísť do obchodu, ale najskôr treba natankovať. V prádelníku ma čaká hora prádla, ktorú treba oprať. Keď dám prať teraz, doperie skôr, ako sa vrátim z obchodu. Asi bude lepšie ísť na nákup, až keď bude prádlo v sušičke. Tá akurát skončí, keď sa vrátim a môžem prádlo ešte teplé vybrať a poskladať. Počkať, netreba najskôr vyložiť nákup? Nie je tam niečo, čo treba rýchlo dať do chladničky alebo mrazničky? Do toho pípne smska od kamošky: “Zlato, už si riešila Mikuláša? Bola som teraz v obchode a všetko vybrakované, ako keby bolo 5. decembra!”
Takto nejak začala moja mentálna paralýza. Po tejto smske som zrazu chytila paniku, že nič nestíham. Vianoce za dverami, Mikuláš už na prvom schode, do toho všetky koncoročné preventívky, besiedky, prehliadky a neviemčo mňa aj Detí… Je toho nejak veľa. Čo skôr?
Zrazu som ostala strašne unavená. Vykašľala som sa na obchod aj všetko ostatné. Obed som odimprovizovala, chlieb ešte bol a kdesi v útrobách chladničky som našla aj nejaký syr. Síce tvrdý ako kameň, ale mikrovlnka si s tým predsa poradí. Zaliezla som do postele a pustila si seriál.
Celý týždeň som v takomto móde. Dokážem spraviť iba to, čo mám v kalendári a je to spojené s inými ľuďmi. Tréningy s Trénerkom, detská oslava a hodina plávania, zubár, prednáška. Zvyšok času ležím v posteli a nerobím nič produktívne. Každý pokus o mentálnu aritmetiku a manažment úloh ma vyčerpáva. Takto sa predsa nedá fungovať!
Tradičný to-do list mi veľmi nefunguje. Keď spíšem, čo všetko musím spraviť, poviem si “fuck it”. Aspoň v tomto stave. Musím nájsť inú barličku.
Rozmýšľam, čím sa tento týždeň líši od toho minulého. To som ešte bola plná energie a entuziazmu, produktivita bola moje stredné meno. Čo je teda tento týždeň iné?
Hudba. Hudba je iná. Respektíve nedostatok hudby. Tento týždeň som namotaná na nový seriál a pustím si ho hneď ráno “k robote”. Akurát sa na tú robotu veľmi rýchlo vykašlem. Minulý týždeň som hneď ráno zapla hudbu a popri robote si spievala a tancovala (ak sa dalo).
Takže čo je záchrana pred mentálnou paralýzou? Pustite si hudbu a za žiadnych okolností nepúšťajte telku.
Zajtra si svoju hypotézu overím, ale ani tento článok by asi nevznikol bez rytmických tuctucov vychádzajúcich z telefónu po mojej pravici…
UPDATE:
Nasledujúce ráno. Naša protagonistka zúrivo ťuká do klávesnice, po ľavej ruke má obrovský hrnček čaju, ktorý pomaly chladne, sprava znejú ľúbezné tóny Stingových najväčších hitov. Deti sú už v inštitúciách, umývačka práve skončila a v sušičke sa točí prvá várka opratého prádla. Takto to má vyzerať.
Vidíte, hudba naozaj pomáha.
Pridaj komentár