Dnes mi Momentum ukázalo pekný citát. Povzbudzuj ľudí, kritikov je na svete všade dosť. A ja dodávam, že tí najhorší sme často my sami. Pripomenulo mi to situáciu zo včera.
Ráno hodinová prechádzka krásne zamrznutým lesom s kamoškou, do fitka som po nej priletela obalená zenovou bublinkou. Nič ma dnes nerozhádže, ide sa cvičiť! Ale predtým by som si mohla spraviť inbody. Už od septembra som sa nemerala a je načase zistiť, ako veľmi som sa medzičasom zhumpľovala.
Žiadne zázraky som nečakala. Som realistka a je mi jasné, že všetky tie dietetické chyby a ústupky ostatných mesiacov sa niekde zákonite musia odraziť. A veruže sa aj odrazili. Začalo sa to ešte celkom dobre. Na váhe iba kilo navyše. To nie je taká tragédia. No lenže váha nie je ani zďaleka všetko. Poklesla mi hmotnosť kostrového svalstva a naopak, vzrástlo percento tuku v tele. Presne tá zmena, ktorú nechcete. Skoro 2 kilá tuku navyše.
Nevadí, neopúšťam sa. Veď som predsa s niečím takým rátala. Porovnávam s hodnotami spred roka. Obdobie PT, pred tryatlonom. Ešte stále som na tom lepšie ako vtedy. Keď trochu zamakám, do pretekov stihnem mať aj oveľa lepšie hodnoty ako v septembri. Stále som v pohode.
A takto som bola v pohode, až kým Trénerko nezačal rýpať do jednotlivých hodnôt. “Pozri sa, od mája do septembra sa to systematicky zlepšovalo. A potom zase skoky. Čo sa zmenilo?” A ja som sa zosypala. Sama som z toho bola prekvapená, však som predsa vedela, že to nebude žiadna sláva. Prečo ma to tak dostalo?
Takmer som na neho kričala. “Lebo od mája do septembra som mala viac času na seba! Lebo som mala čas variť a mohla som jesť veci, ktoré od septembra kvôli neustálym komplikáciám so zubnými zákrokmi jesť nemôžem! Lebo teraz sa snažím iba prežiť!” Chudák Trénerko nechápal. Vyliala som na neho koncentrovanú dávku celej svojej frustrácie. Z toho, ako sa snažím a stále je to nahovno. Z toho, že nie som paňou vlastného času. Z toho, že si nepočujem vlastné myšlienky a túžby. Že nemôžem fungovať tak, ako by som chcela a potrebovala. Z toho, že pri predstave, ako si mixujem hovädzí steak, aby som ho mohla požiť, sa mi chce zvracať. Z textúry aj z faktu, že v 42. rokoch si pripadám, ako keby som bola uväznená v tele 80-ročnej babičky. Čo bude ďalej? Výmena bedrového kĺbu? Myslela som, že keď budem športovať a starať sa o seba, takéto veci nebudem musieť riešiť ešte minimálne 30 rokov.
Trénerko videl, že je zle. Že som preťažená, prepnutá, prevalcovaná. Zaradil spiatočku. “Čo ťa tento rok ešte čaká?” Jeden trojdňový prechod Dolomitmi a teda ešte raz tie tryatlonové preteky. Prechod chcem zvládnuť bez zranení a bez toho, aby som nejak obmedzovala zvyšok posádky nedostatočnou kondičkou. (Posádku tvorí skúsený turista, maratónec a vysokohorský vyslúžilec, ktorý síce možno šlape pomalšie, ale zato stabilným tempom. Takže vlastne kombinácia tých prvých dvoch. A potom ja, ktorá je skôr na šprinty a moje horské tempo v ostatných rokoch určujú malé nôžky ťapkavých trpaslíkov.) Tryatlon by som zas chcela dokončiť s lepším časom a na lepšom mieste ako minulý rok.
“To nebude problém”, vyhlásil Trénerko. “Vieš zostať tak hodinku po tréningu a dať si bicykel alebo beh?” Ale áno, jasné, že viem. A bolo vybavené. “Tréningy mierne upravíme s ohľadom na ten tvoj horský prechod a bude dobre. Dáš si dnes bajk alebo beh?”
“Ozaj, vieš, kedy si reálne chudla? Nebolo to vtedy, keď si jedla s kalkulačkou alebo makala dvojfázovo pomaly každý deň. Bolo to vtedy, keď si mala z toho radosť.”
Pravdu mal, šibal jeden. Včera som nakoniec odbehla 4 kilometre a viete čo, zas pociťujem radosť. S trochou pomoci sa dá všetko.
Pridaj komentár