“Ja to predsa nemôžem vzdať! To je len lenivosť, poďme, rozhýb sa, ideme na to!” Takto som sa ráno hecovala pred plaveckým tréningom. Nechcela som si nasrať do huby a hodinu pred všetko zrušiť na poslednú chvíľu. To sa predsa nerobí. Ale každý jeden krok prípravy bol ako anál nasucho. Ťažký, zdĺhavý a extrémne bolestivý. (Nieže by som s tým mala nejakú skúsenosť, ale spomenula som si na výpovede z kauzy Gaiman.)
Nakoniec som sa nachystala, ale predtým som ešte vyslala svetielko nádeje smerom k trénerovi. “Umieraaam! Chcem ísť spaaať! Bože, detská oslava a ja som rozbitá tak, ako keby som žúrovala ja!” Veľmi som dúfala, že ma pošle nazad do postele a ja nebudem musieť zistiť, či to zo mňa kričí lenivosť, alebo skutočná únava. V tom stave som to naozaj nevedela rozlíšiť.
Trénerko nesklamal. Rozhodol za mňa, čo som mala vedieť ja sama. Ak je príprava na tréning taká bolestivá, že sa vám chce plakať, nie je to lenivosť. Je to naozajstná vyčerpanosť a viac ako trénovať potrebujete regenerovať.
Rozdiel vidím teraz, po necelej hodine spánku. Jedna práčka opratá, vysušená, poskladaná a odložená, druhá sa perie, článok dopísaný, tréning preložený na stredu a ja plná energie. No a za chvíľu idem aspoň na pol hoďku na bicykel. Ešte ma čaká nejaká práca a poobede rodičko, ale už ma nedesí, čo dnes nastane.
Spánku zdar!
Pridaj komentár