O štvrtej ráno ma zobudila nočná mora. Jedna z tých, po ktorých sa nedá obrátiť sa na druhý bok a pokračovať v spánku. Musela som vstať, ísť sa napiť a ukončiť celý spánkový cyklus. Aj by som oslavovala, že sa mi potom ešte podarilo na chvíľu zaspať, keby ten ďalší sen nebola ešte horšia nočná mora. A to bola len čerešnička na torte uplynulého týždňa.
Ten začal manželskou krízou takých rozmerov, že si vyžiadala urgentný hovor s párovou terapeutkou. Deň na to hospitalizovali moju mamu. Týždeň pokračoval v jednej veľkej mentálnej šmuhe, rozjasnilo ju iba znovuvytvorené spojenie s Mužom. Zaklincovali to všetko Deti, ktoré poňali Deň matiek ako výzvu na najväčšie bitky, hádky a revy ich krátkych, ale intenzívnych životov.
Som vyčerpaná. Nespím. Prestávam jesť. Cítim sa ako boxer v ringu, ktorý sa už zmôže iba na to, aby sa kryl pred údermi, ktoré sa naňho valia zo všetkých strán. A vždy, keď to už vyzerá, že sa budem môcť znova nadýchnuť a proaktívne zakročiť, príde ďalšia spŕška. Už sa nevládzem ani uhýbať.
Mimochodom, v sobotu je triatlon/tryatlon. Tak strašne som naň chcela ísť, ale po toľkom strese nemám chuť na nový, i keď pozitívny. Čakám do poslednej chvíle s registráciou a dúfam, že do piatku zasiahne nejaká vyššia moc, ktorá mi ukáže cestu. Lebo ja už neviem, čo je v tejto chvíli pre mňa najlepšie.
Strácam kontrolu. Jediné, čo viem ovplyvniť, je jedlo. Respektíve nejedlo. Lebo variť pri tomto všetkom stíham len sporadicky a jedlo z donášky si neviem presne nahádzať do tabuliek. A kalorické tabulky sú istota. Pevná pôda pod nohami boxera, od ktorej sa vie odraziť, keď to už-už vyzerá, že padne a zostane ležať. Lepšie nejesť ako prešvihnúť povolené hodnoty. Vitaj nazad, porucha príjmu potravy, dlhšie sme sa nevideli.
Lenže takto to nechcem. Ani Pépépé, ani život boxera.
A tak balím veci na plávanie a vyrážam na tréning. Dnes si dám svoju triatlonovú plaveckú čiapku z minulého roka, ktorú si ostatných pár mesiacov iba nosím v taške, lebo som mala pocit, že si ju ešte nezaslúžim nasadiť znova. Ale dnes prišiel ten správny deň a ja uvidím, ako sa v nej budem cítiť. Netreba mi zásah vyššej moci, len počúvať samú seba. Ale predtým do seba natlačím aspoň proteínovú tyčinku, aby som mala energiu na tréning.
A aj s tým ráno objaveným mandľovým kameňom v krku Dieťaťa č.2 si nejako poradím.
Ja sa nedám, som predsa ihličnatá!
PS: Vyššia moc zaručene príde vo chvíli, keď ju už nechcete. Tréning bol skvelý, endorfíny v nebesách, idem na preteky! Ešte pri bazéne štartujem telefón, že sa rovno zaregistrujem. Smola. Registrácia, ktorá ešte včera bola prístupná, dnes už niekam zmizla. Píšem maily na všetky možné kontakty, či sa pre mňa nenájde ešte jedno miestečko. Nenašlo. Tak snáď o rok.
Pridaj komentár