Zobudila som sa s “chlpatými pľúcami”. Bolí ma hruď, takto ma ešte nebolela. Kašlem. Tažko sa mi dýcha. Som smrteľne unavená a nie je to len tými divokými snami, ktoré ma zobudili nezvyčajne skoro. Na druhý deň sa mi stav zhoršuje, takže sa s prestávkami na vydýchanie osprchujem, oblečiem a mierim k doktorke. Len sa predtým aspoň trochu namaľujem, lebo vyzerám ako mŕtvola.
Celú cestu sa modlím, aby to bola iba obyčajná bronchitída a nie zápal pľúc. Iná možnosť mi ani nenapadá. Veď je to logické, hruď bolí z kašla, dýchavičnosť je tiež z neho (možno sa teraz konečne odnaučím vejpovať) a smrteľná únava je môj klasický symptóm akejkoľvek choroby. Horúčky nemám, takže si verím, že to ten zápal pľúc nebude.
Pacientov predo mnou vybavujú veľmi rýchlo, nečakám dlho. Vyfasovala som pani doktorku, o ktorej viem, že vyšetruje dôkladne. Už som mala tú česť. Ani teraz nenecháva nič na náhodu. Keď vidí, ako dýcham, káže mi okamžite si zložiť rúško. Popočúva dýchanie, pozrie do krku, pre istotu dá spraviť CRP. Vyzerá to na bronchitídu. CRP zvýšené, takže antibiotiká. Zatočí sa mi hlava. Pani doktorke to nedá. Som nalačno, takže nariadi ešte poležiačky odber krvi a zas pichne do prsta kvôli nejakému špeciálnemu markeru, ktorého meno som si v tom zhone nezapamätala. Niečo na T. Spravia mi EKG. Kým si v lekárni vyberám lieky, zavolajú mi, nech pre istotu prídem nazad na výtery z nosa a krku. Domov odchádzam spokojná, že mám lieky a že vyšetrili všetko, čo sa vyšetriť dalo.
Mozog mi ešte nefunguje na 100%, na čítanie sa neviem sústrediť, takže len spím alebo pozerám seriály a blbosti. Natrafila som na kanál Real Life Rescue a pozerám, ako profesionáli zachraňujú ľudí na Bondi beach. Taký Baywatch pre dospelých, keď ťa fascinuje, aké problémy riešia denne na jednej z najznámejších pláží sveta. Práve zachránili staršieho muža, ktorý dostal infarkt priamo na pláži. Ako to tak pozerám, začína sa mi v mozgodome rozsvecovať. Počkať… Bolesť na hrudi, dýchavičnosť, nevoľnosť, EKG… Že si ona myslela, že by som mohla mať infarkt?!
Sadám za počítač a štartujem googlemašinu. Infarkt môže nastať kedykoľvek, ale riziko sa výrazne zvyšuje v 45 rokoch u mužov a 55 rokoch u žien. Mám 42. A pani doktorka očividne považovala infarkt za serióznu hrozbu. Shit, ja už asi definitívne starnem! Toto uvedomenie ma ovalí ako tona tehál.
Nieže by to bolo prekvapenie roka, starneme všetci od prvého dňa narodenia, ale zistenie, že už spadáte do infarktových tabuliek, zabolí. Vraciam sa preto radšej k úniku vo forme plážových záchranárov. Pozerám na ich svalnaté vypracované telá, ale nevidím v tom nič iné ako epitóm zdravia. Pozerám na pána s infarktom a jeho pretekárske brucho. Pred duševným zrakom vidím červené zástavy. Pozor, zvýšené riziko, signalizujú kontrolky. Ja viem, že chudý neznamená zdravý a takisto tuk navyše neznamená automaticky infarkt, ale štatistiky predsa len naznačujú, že majú spolu súvis.
Dávam si záväzok, že sa budem o seba lepšie starať. Hlavne teraz, keď už začínam spadať do infarktových tabuliek, a teda definitívne starnem.
Pridaj komentár