Najväčším sklamaním tohto týždňa bolo, že som zmeškala registráciu na tryatlon. Ja viem, moja chyba, nemala som čakať do poslednej chvíle. Ešte v nedeľu, stojac na križovatke na červenej, som kontrolovala, či sú ešte miesta. Boli. “Zaregistrujem sa, keď prídem domov,” optimisticky som si povedala. Ale domov to boli dve hodiny, ktorým predchádzali ďalšie dve hodiny za volantom s vrieskajúcimi, bijúcimi sa a hádajúcimi sa trpaslíkmi a potom ako bonus dieťa kompletne obliate polievkou. Náhradné oblečenie sme nemali a aj návštevu mamy v nemocnici som kvôli vreskom musela ukončiť skôr. Čo vám budem hovoriť, keď som svorku divochov konečne okolo pol 11 douspávala, odpadla som ako hnilá hruška aj ja. Stres level milión. Naozaj mi treba pridávať si ďalší stres pretekmi, aj keď je to stres pozitívny?
S touto myšlienkou som v pondelok ráno vstala a chystala sa na plavecký tréning. Ak si ho užijem, zaregistrujem sa a nebudem už vymýšľať. A tak aj bolo. Tréning som si užila a ešte kvapkajúca vodu všade naokolo som rovno pri bazéne vytiahla telefón, že už teda nebudem otáľať. Len sa rýchlo zaregistrovať, kým mi to zase niečo neprekazí! Smola. Registrácie už boli ukončené. Chcela som, aby za mňa rozhodla vyššia moc a vesmír sa postaral.
Ešte som sa zmohla na posledný zúfalý pokus a napísala som organizátorom mail aj insta správu. Ak mi je účasť na pretekoch súdená, odklepnú mi registráciu. Veľmi diplomaticky mi odpísali, že som na to mala rok a teraz sa už venujú iným veciam. Ok, vesmír, chápem. Ale aj tak som sklamaná. Zo seba, lebo som ani netušila, že tam až tak veľmi chcem ísť a teraz už je neskoro. Tuším sa na seba aj hnevám, či čo.
V utorok ma začína dobiehať únava. Nejedenie a stresy minulého týždňa si vybrali svoju daň. Nie ideálny stav pred pretekmi, ale veď by som to bola bývala stihla doladiť. Ešte stále sa na seba hnevám. Ani sa nemôžem pozrieť na Rechťa, trénera od nás z fitka, ktorý tiež robí triatlon, bez toho, aby ma nepichlo pri srdci. Budúci rok sa zaregistrujem skoro, aj keby som potom z nejakého dôvodu nemohla ísť a mala prísť o štartovné!
Streda. Doobedie trávim u kaderníčky. Termín špeciálne starostlivo vyberaný kvôli pretekom. Ale už je mi to tak trochu jedno. Pohybujem sa v akejsi mentálnej hmle. Nie som jediná, obe sme ako mechom praštené. To bude tlak alebo následky splnu, utešujeme sa. Lenže večer už aj kýcham, soplím a bolí ma hrdlo. Únava už naberá chorobné rozmery. No fasa! Nakoniec dobre, že som tú registráciu nestihla. Teraz by som riešila dilemu, či pretekať alebo nie. Díky, vesmír!
Štvrtok ráno, Deti treba odviezť do školy. Tréning som v krátkej chvíľke jasného myslenia zrušila už večer predtým, ale v utorky a štvrtky trávim predtréningové rána v lese. Ísť či neísť? Preventívne som sa obliekla vhodne, rozhodnutie si však nechávam na poslednú chvíľu. Ako vždy sa vo mne bije hlas srdca a hlas rozumu. “Choď si domov ľahnúť a nevymýšľaj! Zajtra ťa čaká školský splav s väčším trpaslíkom!” prehovára ma ten rozumnejší hlas. “Ale v lese si poriadne prečistím hlavu a pobyt na čerstvom vzduchu lieči,” kontruje mu v pravidelných intervaloch ten druhý. Vieš čo, vesmír, postaraj sa!
Zaparkujem auto, vyberiem Deti a v tej chvíli sa rozprší. Aj najväčší skeptik neveriaci na znamenia by v tej chvíli zapochyboval o celej svojej doterajšej existencii. No mohla som dostať jasnejšiu odpoveď na svoju otázku? Idem domov, je rozhodnuté.
Vojdeme do budovy a menšiemu trpaslíkovi obliekam pršigate. Ona ide ráno von za každého počasia. Lenže kým ju oblečiem, dážď ustane. Bola to len taká párminútová prehánka. Vesmírne žartíky na účet nerozhodnej matky. No nič, je sucho, ide sa do lesa, jahody traste sa. Ale žiadne prudké výstupy v rýchlom tempe! Len sa tak prejdem.
Samozrejme, to by som nebola ja, aby som po ceste nezačala vymýšľať. Veď neprší, veď už som rozohriata, dnes idem bez záťaže, čo keby som si predsa len dala svoj tréningový výšľap na rozhľadňu? Len čo sa čo i len pozriem na kopec vedúci k rozhľadni, zas sa rozprší. Medzi stromami v hustom lese to neprekáža, ale na rozhľadňovej lúke by som riadne zmokla. Pokračujem teda rovno a o chvíľku stretnem srnku.
Prechádzka po lese bez srnky by sa už asi ani nerátala. Vždy, keď idem sama bočnými cestičkami, nejakú stretnem. Už som natoľko zdokonalila svoju tichú chôdzu, že predo mnou ani neutekajú. Občas si ma ani nevšimnú, inokedy ma len zavetria po pachu, ak fúka vietor tým správnym smerom. Keď stretnem srnku, viem, že všetko je tak, ako má byť. Dobre, vesmír, chápem, žiadne prudké výstupy. Po tomto vnútornom zmierení ma zrazu zaplaví nevídaná energia.
Nič však už nehrotím a pomaly sa vraciam nazad k autu. Keď k nemu prídem, prepadne ma neskutočná únava. Akoby som si zároveň dobila a vybila baterky. Dobila tie duševné, vybila tie telesné. Idem rovno domov, priamou čiarou do postele. Prespala som celý deň.
Vesmír sa postaral.
Nie som žiadna ezo-žienka a verím v slobodnú vôľu, ale ak človek nevie počúvať samého seba, asi potrebuje veriť aspoň na aké-také znamenia. Ak by som bola bývala stihla registráciu, tento týždeň by som ešte hrotila tréningy. Je veľmi pravdepodobné, že by som sa v sobotu definitívne odpálila. To by mi narušilo nielen celý ďalší týždeň, ale aj dni potom. Možno by to ohrozilo aj môj výlet do Belgicka. Idem pomôcť bratovi so švagrinou, takže sklamaní by boli viacerí. Ohrozený by bol aj môj výkon. Ak by sa zopakoval scenár spred mesiaca, choroba by ma tréningovo vrátila nazad do januára. A to si takto relatívne krátko pred prechodom Dolomitmi nemôžem dovoliť.
Ako vravím, vesmír sa postaral. Nie vždy to prijímam hneď a hladko, ale nakoniec v tom vždy vidím to dobré. Nech sa stane, čo sa má.
Pridaj komentár