Tak sme dnes zas skončili u doktorky. Tentokrát s oboma Deťmi. Systém “zober číslo a čakaj” som hekla tým, že som už o siedmej ráno vstupovala do čakárne. Ulovila som číslo 3 a 4. Muž mi doviezol Deti o ôsmej na začiatok ordinačných hodín. Najpokojnejšia hodina tohto dňa. Aj čítať som si stihla.
O deviatej sme už boli vybavení. Dlhým zoznamom liekov. Jediný spoločný je Sinupret 3x denne. A vlastne ešte morská voda do nosa. Inak má každá svoj liek od kašľa, svoje antihistaminikum a staršia ešte Uniflox do ucha aj do nosa a extra sirup od kašľa. Pol hodinu sme to dávali dokopy s lekárničkou a váha môjho ruksaku pri odchode sa neveľmi líšila od zbalenia sa na trojdňový prechod Alpami.
Sme doma, je čas nasadiť prvú dávku. “Mami, potrebujem objať,” zahlásila staršia, keď nastal čas streknúť morskú vodu a odsať sople. Tú mladšiu som pre istotu musela rovno naháňať a zápasiť s ňou. MMA je proti nej šuvix. Sinupret mi vypľula rovno na podlahu a sirup od kašľa zobrala na čiastočnú milosť len preto, lebo má jahodovú príchuť a ona mala zrovna chuť na jahody.
“Mami, ja ešte nie som pripravená! Ešte potrebujem dve objatia a napočítať do desať!” To sme sa konečne dopracovali k Unifloxu pre staršiu. “Jedeeeen, dvaaaa, triiiiii.. Mami, ešte potrebujem jedno objatie!” Začína mi cukať v oku. Dieťa konečne privolí a môžem kvapkať. V poslednech chvíli sa však od strachu trhne a vyrazí mi kvapky z ruky. Začíname odznova.
O hodinu neskôr, ja spotená až na chlpoch v nose, sme konečne hotové so všetkými liekmi. Je čas začať variť obed. “Mamiiii, ona mi robí zle!” “Maminka, ja mám krvičku na pršteku!” “Mamiii, ona vyliala džús na zem!” Tik v oku je už permanentný. Lietam ako špinavá handra a neviem, čo skôr.
Konečne je obed dovarený. Jedna nechce polievku, ďalšia druhé. Obe chcú sladké. Nemáme. Všetko sme s Mužom od nervov zožrali už cez víkend. Asi upečiem koláč, ešte ho možno dnes budem potrebovať. Prichádza totiž druhé kolo podávania liekov.
Cirkus z rána sa opakuje. S tým rozdielom, že Dieťa č. 2 sa už nenechá obalamutiť ani jahodovou príchuťou sirupu. Nastáva súboj. WrestleMania, najvyššia liga. Dieťa je očividný favorit súťaže a ja len taký okoloidúci nímand z ulice. Vyhrážam sa stratou televíznych privilégií. Vydieranie nakoniec zaberie. Neviem, kto z nás je v tejto chvíli väčší terorista.
Vyčerpaná padám na hraciu podložku. Jedno Dieťa mi bubnuje po zadku, druhé si zo mňa spravilo vankúš. Všetko je mi jedno, zaspávam. Po pol hodine mi mladšia zvreskne z celej sily do ucha. Vyplašene sa posadím a zhodím pri tom zo seba vankúšové Dieťa č.1, ktoré sa na protest pridáva k vreskotu. Kašlem na koláč, asi si nasypem cukor rovno do úst.
Odplížim sa hore pod zámienkou toalety a namiesto cukru do úst vkladám vape. “Len pokoj, dýchaj,” vravím si, ako bafkám limetkový puf-lexaurin.
Deti na nejakú chvíľu zabavím výpravou k smetným košom (bojím sa totiž, čo by za tých pár minút vyparatili samé doma) a prevezieme sa ešte do z-boxu pre balík s nálepkami. To by ich mohlo na nejaký čas zabaviť. Lebo potom nás čaká už len večera a ďalšie kolo liekov.
A zajtra znova. A potom tiež. Celý týždeň, 3x denne. Ak sa do pondelka neozvem, som buď absolútne vyčerpaná, alebo definitívne zavretá niekde na psychiatrii. Keď tak nad tým rozmýšľam, taký oddychový pobyt by nemusel byť vôbec zlý… Aj tie lieky budem jesť dobrovoľne a bez protestov!
Pridaj komentár