Každý deň rozmýšľam, o čom dnes budem písať. Niekedy to ide ľahko. Kam pozriem, tam inšpirácia. Dokonca ma občas prevalcuje taký nával inšpirácie, že si napíšem články na niekoľko dní dopredu. A potom sú dni ako tento.
Od rána si lámem hlavu, čo by som dnes mohla takého múdreho, liečivého alebo povzbudzujúceho napísať. Najliečivejší bol asi ten hovädzí vývar, ktorý som dnes varila. Môžem vám dať recept. Ale inak si tu žijeme stále v rytme choroby, brodíme sa v sopľoch po kolená a všetci sme už napoly (alebo viac) šialení.
Izolácia, nedostatok vonkajších vnemov, chýbajúci závan čerstvého vzduchu a pohybu.
Mozgové závity obrastajú machom, myšlienkové slimáky sa množia. Mozgodom zahalili pavučiny.
Len v jednom okne sa svieti. Žije v ňom moje mladšie ja. Celkom sa teší, že konečne dostalo priestor pripomenúť mi, čo ma kedysi bavilo robiť. Už mi pripomenulo hru na gitaru, núti ma viac čítať a keď ju to omrzí, sníva.
Sníva o tom, čo by bolo, keby mohlo byť čokoľvek. Ale čo to? Zrazu berie do ruky zápisník a niečo píše…
Pridaj komentár