Myslela som, že túto vetu v živote nepoviem, ale tu sme. Tuším mám rada beh.
Ráno začalo dosť blbo. Niekto musel hlboko do noci pozerať na Udemy kurz o triatlone (kto asi), takže som sa zobudila rozbitá ako hračka vo verejnom detskom kútiku. Bolela ma hlava, bola som nevyspatá a môjmu telu začínalo dochádzať, že ostatné dni som jedla pod bazál. Únava na druhú. Pochopiteľne, Deti to vycítili a motali sa viac ako zvyčajne. Do odchodu z domu ostávalo sotva 10 minút a ja som ešte nemala ani vymyslené, čo si oblečiem, nieto byť nachystaná na odchod.
Dnešok bol totiž výnimočný. So Spoluroditeľkou (teda kamoškou, s ktorou sme sa zoznámili v pôrodnici č.2) sme sa konečne po dva a pol roku stretli a rozhodli sme sa spojiť príjemné s užitočným. Zabeháme si u nej v parku a pri tom pokecáme.
To však znamenalo, že som na poslednú chvíľu musela vymyslieť nielen to, čo si oblečiem, ale aj to, kam dám kľúče od auta, čo si zoberiem na prezlečenie a vôbec, v čom budem behať. Na páse vo fitku alebo v parku okolo domu je to jednoduché, tam stačia stopky, telefón a maximálne tak kľúče od domu. Behanie po parku v cudzom meste si však vyžaduje extra logistiku. Po krátkom záchvate paniky som nakoniec vyriešila aj to.
Neuveriteľné, dokonca som stihla obe Deti doviezť do patričných inštitúcií včas! Náladu mi to síce zdvihlo, ale aj tak som sa pohrávala s kacírskou myšlienkou preložiť spoločný beh na budúci týždeň a ísť sa domov aspoň trochu vyspať. Ale no tak, vzchop sa, aspoň to skús! Čo ak budú budúci týždeň Deti zase choré a ty sa nedostaneš nikam?
Výborne, hneď za Lamačom začalo pršať. Mne to je jedno, oblečená som dobre, ale čo ak s tým Spoluroditeľka bude mať problém? Hm, čo ak s tým naozaj bude mať problém? Znamená to, že si môžem ísť pospať? Kuš, kacírske myšlienky!
Spoluroditeľka problém nemala, a tak sme sa vybrali behať. Prvé dva intervaly som síce frfľala ako stará babka na zraze mládeže a bola som veľmi rada, že rozprávala prevažne kamoška, lebo môj dych ostal kdesi na polceste k autu, ale potom sa to rozbehlo. Rozbehlo sa to dokonca natoľko, že keď sme dosiahli cieľovú tryatlonovú vzdialenosť, dokončili sme ešte celý interval. A možno by sme boli behali aj ďalej, ale cesta nás akurát doviedla ku kaviarni, kde sme plánovali pokračovať v rozhovore.
Celá prekvapená som si potom porovnávala štatistiky. Najlepší čas aj výkon a najjednoduchší beh. Tak rýchlo to ubehlo, že sa už neviem dočkať, ako si to budúci týždeň zopakujeme. A ako si ešte predtým skúsim, či to viem tak hladko zabehnúť aj ja sama.
Hm, tuším naozaj začínam mať rada beh. Akurát mám podozrenie, že veľkú rolu v celom dnešnom úspechu zohralo šťastie z komunity.
Som rada, že som sa dnes prekonala. Stálo to za to. Aj za to zistenie, že niekedy sú tie najhoršie dni tie najlepšie.
Leave a Reply