Taký obyčajný deň. Celý čas som rozmýšľala, o čom dnes budem písať. Väčšinou mi to cinkne, keď nejaká udalosť nastane. Ale tentoraz nič. Prázdno. Preboha, že by som už po mesiaci každodenného písania nemala čo povedať? Trápne!
Ranný plavecký tréning bol super, pracovali sme na technike a zlepšila som si nejaké časy, ale nebolo to nič, o čom by som dnes mala potrebu písať. Som ok, tento tryatlon ešte budem plávať prsia, lebo prakticky bez námahy dosiahnem ten istý čas ako kraulom, ktorý by ma vysilil o dosť viac, ale to je tak všetko. Teším sa z toho, ale na blogpost to nie je.
Druhú polovicu dňa som mala oddychovú, spánkový deficit ostatných pár nocí zabúchal na brány môjho mozgu a vynútil si pozornosť, takže po obede som hodila šlofíka. Pokiaľ nechcete čítať o mojich šialených snoch (verte mi, ešte budete 😃), nič písaniahodné sa neudialo.
Poobede som sa klasicky vybrala po Deti do inštitúcií. Rutina všedného dňa. Ak sa teraz niečo prevratné nestane, asi fakt nebudem mať o čom písať! Musím si viac všímať okolie, možno mi niečo cinkne do nosa.
Slniečko svietilo, rozkvitnuté tulipány spestrovali šedosť ciest a križovatiek a ja som pocítila nával tepla. Nie, nepočúrala som sa, teplo sa rozlievalo v hlave a na hrudi. Spokojnosť? Či priam šťastie? Vďačnosť? Taká kombinácia všetkého. V angličtine by som použila výraz “contentment”. Cink! Aha, už viem, o čom dnes budem písať!
Zvyšok dňa som si zámerne všímala všetky tie malé veci, ktoré si buď bežne nevšímam, alebo ich považujem za samozrejmosť. Užívala som si nákupy potravín a predstavovala som si všetky tie mňam super zdravé veci, ktoré z nich vyčarujem. Nerozhádzalo ma, keď mi obe Deti po ceste na nákupy zaspali v aute a ja som musela improvizovať. Bolo super ísť do drogérie sama, kým spali a Muž ich strážil. Ale bolo rovnako super zobrať so sebou zobudivšie Dieťa č.2 na nákup potravín a vyberať dobroty spolu.
Po návrate domov som rozmrzelé a unavené Dieťa č.1 nechala doma minúť si svoj screen time a zobrala som nabudené Dieťa č.2 na kolobežku a na ihrisko vedľa domu. Poskákali sme si na trampolíne, zahrali futbal, hádzali na kôš, hojdali sa, šmýkali sa, a hlavne sme sa veľa smiali. Je fascinujúce, na akých veciach sa dokáže dvojročné dieťa smiať. A ten smiech je nákazlivý. Len si musíte dovoliť dívať sa na svet očami dvojročáka.
Pred spaním sme si s Dieťaťom č.1 čítali knižku, rozprávali sa o kuriatkach a zo zvyčajného “šup, šup, už je veľa hodín, treba ísť spať” sa zrazu stal kopec objímania a rovnako nákazlivého smiechu.
Damn, to bol ale dobrý deň! Úplne všedný, ale pritom taký neobyčajný! Stačilo len začať si všímať a prežívať maličkosti.
Pridaj komentár