Deň 2 – Hady a búrky
Kreuzwiesen Alm -> Jakobsstöckl -> Maurerberghütte
4 hodiny, 12 kilometrov a cca 650 m prevýšenie.
Dnes má byť škaredé počasie a búrky. Máme iba pár hodín na presun, kým začne peklíčko, takže na raňajky nastupujeme hneď o siedmej. Môj žalúdok ešte stále nie je úplne spokojný a ja mám pocit, že ak si dám ešte jeden syr, na vrchol rovno vyletím, ani šliapať nebudem musieť. Víťazným syrom rôznych syrárskych súťaží preto len smutne zamávam a zamierim k ovsennej kaši a jablkám. Dobrá voľba, chváli ma žalúdok. Ja už som spokojná o trochu menej, lebo na takto dobré syry už na iných chatách nenatrafím.
Ale na smútok nie je čas. Hoci to zatiaľ vyzerá dobre, počasie v horách sa rýchlo mení. Ako rýchlo, to zistíme o pár hodín.
Musíme zas vyliezť nazad na cestu, z ktorej sme zostúpili kvôli chate. Tieto ranné rýchle prevýšenia sú moja najneobľúbenejšia časť dňa. Telo sa ešte nerozohrialo, ale už treba ísť prudko do kopca s 9-kilovým batohom. Veci majú síce iba 7 kíl, ale moje dve vody, Jana a Hana, pridávajú ďalšie dve. Skúsený brácho, ktorý to už celé prešiel, stále tvrdí, že si nebude kde dotankovať, takže všetci so sebou vláčime cisterny vody. Tak trochu zavádza, beťár jeden.
Z chaty vychádzame za žiary slnečných lúčov a ešte stihneme ranné vyháňanie kráv na pašu. Pastierka sa prechádza po chodníku a píska, kravky pekne za ňou. Niektoré to však zoberú ako pokyn, že paša začína už teraz a kolóna sa zasekne. Po chvíli zastane aj pastierka, chviľu len píska, potom niečo skríkne a kravy sa rozbehnú za ňou. Normálka, ako keď idete s deťmi na ihrisko.
Túto hru však už nemáme čas sledovať ďalej, začína sa zaťahovať. Hore na ceste už kráčame cez husté chumáče hmly, cez ktoré sa občas prederie lúč slnka. Vyzerá to krásne. Keby sme nevedeli, čo nás čaká neskôr, aj by sme sa kochali, ale predpoveď hovorí jasne. Okolo dvanástej to už bude peklo.
Dáme si rýchlu prestávku pri kaplnke Jakobsstöckl. Trochu vody, musli tyčinka a ide sa ďalej. Vidíme, že aj ostatní turisti s megaruksakmi sa ponáhľajú. Máme v úmysle zastaviť sa na čaj v údolí na chate, ktorej meno som zabudla, ale je zatvorená. Chvalabohu, aspoň sa nebudeme zdržiavať.
Prejdeme údolie a cez kopec k labutiemu jazeru (jazierko, v ktorom vraj žijú labute a ktorého meno som opäť zabudla) a zostupujeme prudko dole. Pred nami je les, ale zostup je kamenistý a začína pršať. Dobehli sme dvojicu, ktorá sa predtým ponáhľala do kopca a teraz očividne nevládze. Sú zmätení, nevedia, čo ďalej. Odbočiť na inú chatu kúsok mimo trasy a tam prečkať dážď, alebo utekať ďalej na Maurerberg? Nakoniec sa rozhodnú nasledovať nás, očividne skúsených turistov. My tušíme, že bude ešte horšie a toto vyzerá iba na malú rýchlu búrku.
Na kameňoch sa šmýka a treba si dávať pozor. Pozerám preto sústredene pod nohy, keď tu sa mi zrazu pred zrakom niečo mihne. Aha, slepúch! Kým však stihnem vytiahnuť foťák, slepúch mizne v stráni.
Zrazu sa strašne rozprší. Sme síce v lese, pod stromami, ale aj tak sme do pár minút celí mokrí. Nezastavujeme, ideme ďalej, turistická dvojica však váha. Zastanú pod stromami a miznú nám z dohľadu.
Búrka netrvá dlho, kým vyjdeme z lesa, je po nej. Už len tak trochu dopršiava. Pomaly stúpame znova do kopca a čakáme, či nás dvojica dobehne. Obzeráme sa, ale po nich ani stopy. Začíname sa o nich báť. Máme niekoho kontaktovať? Stalo sa im niečo? Nakoniec sa rozhodneme, že pokračujeme ďalej na chatu a ak by sa neskôr neukázali ani tam, budeme to riešiť.
Po ceste stretneme ďalšieho hada, tentokrát užovku. Táto však už neutečie, leží mŕtva na chodníku. Asi sme v nejakom haďom raji. Nie je však čas zastavovať sa, lebo sa blíži nová búrka, tentokrát omnoho väčšia. Sme tesne pred chatou, keď sa rozpúta peklo. Viditeľnosť tak na dva kroky, ale chata tiež. Sme zachránení!
Vlejeme sa dovnútra a obarí nás teplo rozohriateho kozuba. Je obrovský, so sušiakom, takže si môžeme hneď dať sušiť mokré veci. Máme šťastie, chata je ešte poloprázdna, len tí najrýchlejší stihli prísť ešte pred nami. Ubytujeme sa, dáme si polievku a pozeráme na to peklíčko za oknami. Keby mi kalendár neukazoval, že je stred leta, neuverím. Počasie je skôr zimné, len ten sneh chýba. Teraz by som si dala saunu, ale táto chata žiadnu nemá. Škoda.
Postupne prichádzajú aj iní členovia výpravy. Na Kreuzwiesen Alme sme stretli takú českú rodinku s malými deťmi a keď som si predstavila, ako s nimi išli v tomto počasí, aj mi ich bolo ľúto. Ale len do chvíle, kedy som si neuvedomila, že pre tie decká je to jeden z najcennejších zážitkov. Bodaj by som aj ja mohla tie moje potvorky zobrať na takýto výlet!
Na tejto chate mi totiž došlo, že väčšina ľudí ide tzv. Doloramu (dolomitská panoráma) a že sa minimálne ešte jednu noc stretneme. Je to trasa, ktorá sa dá ísť aj s deťmi, pokiaľ sú zvyknuté chodiť. A mne sa začal v hlave rodiť sen, že raz si to dáme aj my. Asi nie s Mužom, ale s bratmi a ich rodinami by to šlo. To by bolo aké skvelé!
Celá uzimená sa vŕtam do periny a idem si čítať. Alebo snívať. Alebo oboje. Nakoniec som zaspala a kým som sa prebrala, peklo ustalo a obloha sa aspoň čiastočne vyjasnila. Bratia sa vychystali na Maurerberg, že si ešte pozrú výhľady. Haha. Zas natoľko sa nevyčasilo. Ale zas mali nejakých 600 výškových k dobru oproti mne s otcom.
Večera klasická, v určených hodinách, tentokrát ale už a la carte. Vybrala som si domáce cestoviny, ale žalúdok ma za môj výber vôbec nepochválil. Vraj príliš ťažké. A tak som v noci musela ísť ešte kúsok ťažoby kolenačky odložiť, kým som mohla konečne ísť spať. Aj tak som sa budila zakaždým, keď sa niekto pohol. Ale aspoň nekonečného chrápania ma vesmír ušetril.
Pridaj komentár