Neviem, či to bolo splnom alebo nejakou chorobou v pozadí, ale ostatných pár dní materstva bolo neprimerane náročných. Deti sa v kuse hádali, bili, revali jedna cez druhú alebo rovno obe mne stereo do uší, každá z jednej strany. Nie a nie sa odo mňa odlepiť, ani na záchod som nemohla v pokoji odísť. Uspávanie trvalo dlhé hodiny a budenie ráno bolo rovnako o nervy. Hlavne moje, aj keď tie ich boli tiež vybičované. “A dosť!” zavelila som.
Už predvčerom večer som im zvýšeným a o to rozhodnejším hlasom vysvetlila, že ja rozhodujem o tom, čo bude. Samozrejme, nie prvýkrát, ale teraz to konečne padlo na úrodnú pôdu. Stíchli a zobrali to ako fakt. Prekvapivo rýchlo. Využila som príležitosť a nastolila nové pravidlo. Pred spaním sa už nebudú počúvať žiadne rozprávky. Čítať áno, ale potom už bude ticho. V lete na dovolenke si totiž zvykli pred spaním počúvať Psíčka a mačičku alebo Kráľa Drozdia brada. Kým zaspali skôr, ako skončila rozprávka, nevadilo mi to. Ale v ostatnej dobe to bolo nekonečné. Skončila jedna rozprávka a okamžite pýtali ďalšiu. Nemalo to konca kraja. Bolo treba to zastaviť.
Inšpirovala ma kamoška. Zo škôlky dostala správu o dieťati, kde písali, že jej potomok nerešpektuje autority a majú s ním niečo robiť. Vraj po troch upozorneniach dieťa posielajú sadnúť si na stoličku alebo do inej triedy, ale že to nefunguje a má to robiť aj doma. Trochu staromódne riešenie. Už vidím moje Deti (alebo seba), nepomohlo by ani priviazať o tú stoličku. Útek by bola ešte väčšia zábava. To nie je trest. Ale tie tri upozornenia majú niečo do seba.
Skúsila som to včera aplikovať doma. Určitú verziu sme už mali, ale teraz som ju upravila. Vysvetlila som babám, že keďže sa s nimi nedá dohodnúť, budeme to musieť robiť inak. Upozorním raz, majú ešte druhú šancu. Upozorním znova, už je zle. Ak ich budem musieť upozorniť tretí raz, prichádza trest. Nie stolička, ale niečo, čo by im bolo naozaj ľúto. Napríklad žiadna telka v ten deň, žiadny dezert… Jednoducho, všetky činy majú svoje následky. Ale dobrá správa, na druhý deň ráno sa počítadlo vynuluje.
Nie som úplným zástancom trestania detí, no keď nič iné nefunguje, aby bol doma väčší pokoj a poriadok, treba pristúpiť aj k takýmto riešeniam. Takže namiesto neustáleho upozorňovania, aby sa už konečne šli prezliecť do pyžama, u nás zaznelo: “Dohodli sme sa, že sa pôjdete prezliecť. Ešte stále tu pobehujete. Toto je prvé upozornenie.” Bez kriku, len pevne a rozhodne. “Stále nič? Druhé upozornenie. Ak vás budem musieť upozorniť ešte raz, jedna bude zajtra bez Peppy Pig a druhá bez dezertu.” A zrazu kmitali.
Neuveriteľné, ale včerajší večer po dlhej dobe prebiehal bez nekonečných drám a plaču. Zaspali podstatne skôr ako zvyčajne. Rámec bol nastavený, pravidlá jasne dané a nebolo o čom. Niežeby predtým neboli pravidlá, ale týmto spôsobom im boli akosi jasnejšie a akceptovateľnejšie.
Odteraz u nás platí trikrát a dosť.
Pridaj komentár