Strašná choroba. Nechutná chrípka, možno dokonca covid, lebo ešte stále mi čuch nefunguje na 100%. Sedem dní som ležala, ledva som prešla na záchod. Muž mi nosil jedlo do postele. Keď bol v robote, radšej som bola hladná. Vyčerpala ma už len predstava toho, že mám zísť po schodoch dole, spraviť si jedlo a ešte sa potom znova vyšplhať nahor do postele. Až po siedmich dňoch ležania a spania som konečne bola schopná postarať sa o seba sama. Len tie schody mi ešte vyrážali dych. Nastal čas pomaly sa vrátiť do života.
Začala som fitkom. Žiadne ťažké tréningy, len pozvoľná aktivácia svalov, ktoré zobrali moju chorobu ako signál, že majú ochabnúť na úroveň ľahkého dystrofika. Pri predstave behu alebo inej kardio-intenzívnejšej aktivity sa mi podlamovali kolená. To bolo tri týždne dozadu.
A presne vtedy za mnou prišla kamoška, že má navyše registráciu na minimaratón v rámci tradičného ČSOB maratónu a že či nechcem ísť. Je to iba 4,2 kilometra a ČSOB maratón oslavuje 20. výročie. Vždy je tam super atmoška, ale teraz to bude kvôli výročiu extra špeciál.
Čo spraví Evita, ktorá lapá po dychu už len pri predstave rýchlejšej chôdze? No predsa prihlási sa na minimaratón! Však dovtedy sa stihnem dať dokopy a dotrénovať!
Maratón je zajtra. Za tie tri týždne som stihla odbehnúť dvakrát po kilometri. Zato som bola veľakrát v lese a trénovala výšľap do kopca. Pri tom som si stihla odpáliť vastus. Na pár dní ma to opäť vyradilo z prevádzky. Nevadí, to sa spraví. Je to len 4,2 kilometra. To dám aj bez tréningu. Veď o nič nejde. Nemám v úmysle bežať na čas, len si tak v pokojnom tempe dôchodcu vychutnať atmošku. Žiadny stres.
Začali mi intenzívnejšie chodiť maily od organizátorov. Ako sa pripraviť pred pretekmi, čo jesť, ako regenerovať. Mám flashbacky do minuloročného tryatlonu. Nervozita stúpa. Večer neviem zaspať a v noci sa často budím. V hlave si prehrávam rôzne scenáre. Čo ak sa na trati zamotám? Čo ak to pokašlem už pri registrácii? Mala by som si ísť vopred po race bib, ak by boli nejaké komplikácie. Predsa len som sa neprihlásila sama, prebehla len zmena registrácie na moje meno a o jej úspešnosti som sa dozvedela len z faktu, že mi začali chodiť maily od organizátorov. Hladina kortizolu stúpa, panika narastá. No bolo mi to treba?
Bolo. Robím to kvôli tomu, aby som dávala príklad svojim Deťom. Kvôli záplave endorfínov po pretekoch. Kvôli pocitu bytia súčasťou komunity. A kvôli tomu, že je to dobrý tréning na to, čo ma čaká v júli.
Takže nádych, výdych, obliecť bežeckú výstroj a aspoň raz pred pretekmi si ísť normálne zabehať. A potom šup po race bib. Lebo príprava je 80% úspechu.
Len keby sa telu chcelo aspoň spolovice tak, ako sa chce duši… 🙈
Pridaj komentár