Máte čelovku? Záchranné laná? Proviant, zásoby vody a dostatok energie? Tak poďme na to.
Dieťa č.1 sa včera vrátilo po týždni v škole v prírode. Podľa fotiek aj správ sa mali super. Dieťaťu dokonca chutila aj strava, a to je čo povedať. Na základe vstupných dát sme teda predpokladali, že bude nasledovať večer rozprávania zážitkov, objímania sa so všetkými a taká tá domáca pohodička. Realita však bola niekde úplne inde.
Ešte sme ani nezišli k prvej križovatke a obe Deti sa už hádali a mlátili. A to nás čakala ešte urgentná odbočka do lekárne a potravín. Nevadí, dostane niečo na jedenie a bude lepšie. Bolo. Asi na päť minút. Celý zvyšok večera som počúvala len “mamíííí, ona mi urobila hento!” “a ona mne toto”. Plač a škrípanie zubami. Najskôr plakali len Deti a zubami som škrípala ja, potom už robili všetci všetko. Ja v bolestiach zo seknutého krku, energetický dlh na dve ďalšie generácie, ony len tak z princípu. Neuveriteľne ma to vytáčalo. Snažila som sa zo seba vydolovať milú a chápajúcu verziu, ale nejak mi to nešlo. Bolesť bola priveľká a energia primalá. Vydýchla som si, až keď išli spať. Dúfajúc, že ráno bude lepšie.
A aj chvíľu bolo. Kým som ich nechala pozerať telku. Ale keďže som krkavčia mať, ktorá im nedopraje a pobyt pred pasívnym oblbovákom obmedzuje, po pár hodinách som im to vypla. Aj tak pozerali už príliš dlho. Dieťa č.1 začalo byť opäť na to druhé extrémne odporné. Chcelo sa mi ju vyhodiť z domu, taká toxická energia z nej vyžarovala. Ale tak predsa len, je moja prvorodená, ďalšie deti sa nechystám mať, chýbala by mi. A tak som zo seba vydolovala posledné zbytky energie, zavrela som sa s ňou do spálne a presvedčila som ju, že si oddýchneme.
Ako som ju tak izolovala od okolitých rušivých elementov, tuho sa ku mne pritúlila a posťažovala sa, že ju bolí bruško, keď skáče. “To bude z tých slabých brušných svalov, kvôli ktorým chodíš na fyzio,” odtušila som. “Môžeme si spolu dať každé ráno rozcvičku. Aj mne to pomôže.” V tej chvíli z nej vyliezlo, že v škole v prírode sa poriadne nevyspala, lebo ich vyrušovali účastníci druhého zájazdu. A ráno ich skoro budili na rozcvičku. Už som vedela, odkiaľ vietor fúka. To Dieťa je tak vyčerpané, až je neznesiteľné. Ach, ako dobre to sama poznám!
Prikryla som ju perinou, objala ju a začala rozprávať. Kde bolo, tam bolo… Odmlčala som sa. “Mami, môžeme si rozprávať rozprávku tak, ako je v knižke, ktorá nechce byť čítaná?” Samozrejme, môžeme. Budeme si navzájom dopĺňať slová.
A tak sme si rozprávali rozprávku o dievčatku, ktoré bolo strašne unavené a podráždené. A ktoré nevedelo úplne rozlíšiť svoje pocity, tak vrčalo a frfľalo ako stará baba. A o maminke, ktorá bola tiež veľmi unavená a cítila energiu dievčatka, a tak aj ona vrčala a frfľala. Bolo by to s nimi dopadlo veľmi zle, keby sa v jednom bode nezastavili a nezačali sa rozprávať. O tom, čo cítia. O tom, čo ich trápi. A o tom, čo s tým môžu spraviť. Že keď dievčatko bude nabudúce cítiť niečo podobné, povie to maminke. A maminka si ju zoberie do náručia a spolu to všetko vyriešia. Všetko sa nakoniec na dobré obráti.
Len čo som dopovedala poslednú vetu, Dieťa sa na mňa pricuclo ako pijavica a zaspalo. V bezpečí. Upokojená. S istotou, že mama je tu pre ňu. O chvíľu som spokojne odfukovala aj ja.
Niekedy vám deti nevedia odpovedať na otázku “čo ti je”. Ale viete to z nich vydolovať pomocou rozprávky. Ja som len začala, všetky kľúčové informácie doplnila ona. Mojou úlohou bolo ju sprevádzať a posúvať dej. Všetko dôležité prišlo od nej.
Pridaj komentár