Bola to neskutočná jazda. Od týždňa vedúceho k odchodu, až po tak trochu smutný príchod domov. Plná životných lekcií a sebapoznávania, tak trochu Eat, Pray, Love, akurát bez tých chlapov, ktorí to sebapoznávanie mierne komplikujú. Otca a bratov nerátam, tí boli neoddeliteľnou súčasťou výpravy. Ale poďme pekne po poriadku.
Deň 0 – Ženské dilemy a instantné lekcie
Po týždni maľovania stien, čistenia bordelu po maľovaní a nekonečného presúvania nábytku som sa na poslednú chvíľu konečne pobalila. Je 7:28, vyrážame na cestu a ja mám za sebou už dve životné lekcie.
Tá prvá sa mi v rôznych variantách opakuje v podstate neustále, ale očividne som ju ešte dostatočne neprecítila. Ešte stále sa snažím mať nad životom dostatočnú kontrolu, aj keď v reáli je to ako nalievať si čaj do starožitného porcelánu po babičke a nič nevyliať ani nerozbiť. Za jazdy na tobogáne. Počas hurikánu. V kozmonautskom skafandri. Vždy sa nájde nejaká premenná, ktorá to neustojí.
A tak sme tento týždeň okrem relatívne jednoduchého presunu vstavanej skrine z jednej strany miestnosti na druhú zháňali narýchlo maliarov, tí nám na poslednú chvíľu oznámili, že neprídu v dohodnutý deň, ale až o pár dní neskôr. Lenže to už musela byť izba vymaľovaná, lebo mali doviezť posteľ. A tak sme maľovali sami. Dvakrát nám pri tom spadla omietka zo stropu. Nekonečné ťahy štetcami a valcami, nekonečné zoškrabávanie. Nekonečné upratovanie. Doviezli posteľ. Neskôr, ako mali prísť. Zasekli sa pri montáži. Skoro som kvôli tomu nestihla vyzdvihnúť Dieťa v škôlke. A to som sa pôvodne tento týždeň chcela iba baliť.
A tu mi hneď poklepala po pleci ďalšia životná lekcia. Ja viem, ženy by mali byť stále upravené a fresh, ale naozaj nepotrebujem zo sebou na chrbte ťahať maľovátka, parfémy a oblečenie na každú príležitosť. Moje barličky ostatných mesiacov. Konečne som sa znova začala cítiť ako žena a teraz mám 5 dní na horách smrdieť ako všetci chlapi naokolo? No ale človek si veľmi rýchlo rozmyslí, či bude vláčiť po horách 7 alebo 10 kíl… A tak ešte na poslednú chvíľu vyhadzujem z batoha všetko, čo nie je absolútne nevyhnutné.
Pred spaním si začínam uvedomovať, že ďalšia lekcia je už za rohom. Apple watch. Na ktorú riť so sebou vláčim hodinky, ktoré ledva vydržia deň aktívnej práce a nabíjačka na ne je ďalšou záťažou v už beztak ťažkom batohu? Len preto, lebo ma zaujíma, koľko krokov prejdem a koľko kalórií spálim? Je mi toto vážne treba?
Mám taký pocit, že táto expedícia bude obohacujúca vo viacerých ohľadoch.
Deň 1 – Vysokohorská romantika
Rodeneck -> Zumis 
-> Starkenfeld -> Astjoch -> Campill -> Kreuzwiesen Alm
Cca 13 km a cca 600 výškových metrov v nohách. Na prvý deň celkom príjemné rozohriatie.
Hneď v úvode sme s otcom stopli premotivovaných členov výpravy a dohodli sa, že to najväčšie prevýšenie trasy z Rodenecku na parkovisko Zumis si pre tentokrát odpustíme a vyvezieme sa autobusom. Nie je to obzlvášť vyhliadková trasa a my máme pred sebou 5 dní horských prechodov z ťažkými ruksakmi na chrbte. Netreba sa odpáliť hneď, radšej si na záťaž budeme zvykať postupne. Aj to je dôležitá lekcia. Stará Evita mala tendenciu tlačiť na výkon a kam ju to doviedlo? Každý mesiac chorá a potom začiatky z nuly, ba až z mínusu. Stačilo tejto lekcie, už som sa poučila, ďakujem.
S dobrou náladou a srdcom plným očakávaní sa vydávame na cestu. Hneď na začiatku nás okrem príjemného lesíka privíta aj Creation Trail, umelecké inštalácie popri chodníčku. Ak sa človek ešte nestihol rozohriať a nástup je tuhší, dopredu ho poháňa aj zvedavosť, na akú ďalšiu atrakciu po ceste natrafí. Po ceste nám robia spoločnosť kravky a do kroku nám hrá hudba ich zvoncov. Vychádzame z lesíka na lúku a otvárajú sa nám výhľady. Je jasné, prečo sem chodí toľko ľudí, sú totiž dychberúce. Ako z reklamy na Milku. Už chápem, prečo sú ľudia ochotní zaplatiť milióny eur za polorozpadnutý salaš v tejto oblasti (navyše s podmienkou, že v ňom nesmú mať kuchyňu). Zobúdzať sa s týmito zvukmi, obrazmi a vôňami je nesmierne meditačné. Aj keď tá vôňa je vôňa hnoja.
Na obed sa zastavíme v Starkenfeldhütte. Nedá sa inak, môj namladší brat a zároveň účastník expedície tu mal svadobnú hostinu a treba pozdraviť kamarátov. Zvítame sa s Johannesom a pogratulujeme mu k čerstvému prírastku do rodiny. Pred štyrmi dňami sa mu narodil syn. Život chatára je už raz taký, rodina dole v civilizácii, on v 1936 m.n.m. robí všetko, čo treba, aby chata bežala hladko. Mám však podozrenie, že to je čiastočne jeho vlastná voľba. Odtiaľto by sa ani mne nechcelo.
Po výbornom obede ešte chvíľu posedíme, ale je čas pohnúť sa ďalej. Čaká nás ešte nejakých 7 km na Kreuzwiesen Alm, kde prespíme. Rozhodnutie vynechať úvodné šľapanie sa ukázalo ako skvelé, máme dosť energie vybehnúť aj na okolité vrcholy a riadne si ich vychutnať. Asi hodinu strávime na Astjochu, porovnávame výhľady s turistickou tabuľou, ukazujeme si, kam pôjdeme a kde už kto z nás kedy bol. Ja to mám jednoduché, ukazujem iba na Rodeneck, inde v Dolomitoch som ešte nebola. Zato oco a bratia majú na čo spomínať.
Cestou na Kreuzwiesen si ešte struhneme rýchlu odbočku na Campill a už preliezame ochranné ploty a pomedzi stádo kráv sa predierame k cieľu dňa.
Čaká ma prvá noc na horskej chate a nie som si úplne istá, čo mám očakávať. Videla som fotky, ale naživo je to vždy iné. Na Novom Zélande som spala v barakoch aj na prični s dvadsiatimi ďalšími ľuďmi. To druhé by som si neveľmi rada zopakovala, ale when in Rome…
Našťastie, čaká nás slušná zrubová izba iba pre nás, dokonca aj uteráky nám dali! Vlastná izba však nie je úplne zárukou nerušeného spánku. Istí členovia výpravy zvyknú strašne chrápať a ja mám veľmi ľahký spánok. Až na tejto výprave sa však ukáže, ako veľmi ľahký je. To ma však bude trápiť až neskôr. Zatiaľ ma viac trápi to, že nám všade servírujú kapustu a syry. Moje trávenie tieto dobroty tentokrát až tak dobre nezvláda. A nie som jediná. Prvú noc to ale všetci ešte hráme na slušňákov. Dekórum sa ale vytráca s každou ďalšou dávkou kapusty a syra. A že majú veľmi dobré syry!
Večera prebieha štýlom “večera sa podáva od šiestej do siedmej a týchto 5 chodov dnes varíme”. Na moje pomery tak o 4 chody viac, ako normálne znesiem. Jedlo je výborné, ale ja o šiestej ešte nie som úplne hladná. Napriek tomu do seba natlačím všetko, najbližšie jedlo budú až raňajky o siedmej a ja som si vedomá, že aby som zvládla fyzickú záťaž, potrebujem telu dodať energiu.
Po večeri idú chlapi ešte do sauny, ale ja dávam prednosť samote, knihe v čítačke a spracovávaniu kapustovo-syrovej nálože. Neskôr to oľutujem, lebo mi začne byť strašná zima. Asi bola nakoniec tá fyzická aktivita väčšia, než sa mi zdalo. Kraťasy na spanie tak ostávajú jedinou nevyužitou vecou v batohu.
Pokračovanie nášho turistického príbehu nájdete tu.
Pridaj komentár