Deti šli dnes po prázdninách prvýkrát do inštitúcií. Nával slobody ma omámil a ja som sa šťastne prepletala medzi autami v premávke rýchlosťou zodpovedajúcou mojej radosti z voľnosti. Zrovna som obehla jedného šuchtáka, čo sa mi motal pod kolesami, keď tu zrazu “SHIT!”. Spomalila som na úroveň auta vo vedľajšom pruhu a schovala sa zaň dúfajúc, že ma tí policajti stojaci na odbočke nevideli. Veľmi disciplinovane som došla na križovatku a zastala na červenej. Policajti za mnou.
Celých 45 sekúnd na červenej som dúfala, že ma nevideli. Že je to len náhoda, že sa zaradili za mňa. Že len zhodou okolností ideme tým istým smerom. A tie potvory ma celých 45 sekúnd nechali dúfať.
V momente, keď naskočila zelená, sa za mnou rozblikal kolotoč farieb a nápis “STOJ”. Už som vedela, že to nie je len tak. Koniec koncov, náhody neexistujú. Vyhodila som blinker a išla odbočiť na zastávku, nech neprekážam premávke. Cestou som ešte stihla zmiasť jedného taxikára, ktorý sa rútil cez bus pruh. Chvíľu sa tváril, že ma púšťa, ale držal sa tak blízko pri mne, že by som musela rapídne pridať, predbehnúť ho a potom zase prudko zbrzdiť na zastávke. Nie, nie, na toto ti neskočím. Dosť, že ma majú za rýchlosť. Nedám im príležitosť našiť mi ešte niečo iné, o čom možno ani netuším.
Po chvíli taxikár konečne pochopil, že má ísť a prestať zavadzať na ceste a odvtedy to šlo už všetko hladko. Nehrala som to na skrúšenú ani blbú. Načo? Spravila som chybu a preberám za to zodpovednosť. Pani policajtka bola veľmi milá, akurát sa asi trochu čudovala, prečo sa tak veľmi usmievam. Možno preto mi dala fúkať. Zrejme si myslela, že som sfetovaná, keď mám v takejto situácii dobrú náladu. Predpokladám, že je zvyknutá na iný prístup.
O 5 minút a 30 eur neskôr som už šťastne a predpisovo fujazdila ďalej. Takáto maličkosť ma predsa nemôže vyviesť z miery. Deti sú konečne v inštitúciách a ja si opäť zas počujem myšlienky! Hurá!
Pridaj komentár