Tak sme dnes nakoniec skončili s Dieťaťom č. 2 u doktorky a na antibiotikách. Zvládla to celé úžasne. Aj čakanie, aj vyšetrenie. “Nakoniec to bude celkom dobrý deň!” tešila som sa. No lenže…
Dieťa sa celý zvyšok dňa odo mňa nechcelo pohnúť. A mňa od včerajšej vianočnej besiedky bolí hrdlo, plus ma triasla nezahnateľná zima a lámala neprekonateľná únava. A Dieťa nalepené na mne. Maminka, čítaj mi, maminka, poď sa hrať, maminka, chcem toto… Nakoniec som od únavy normálne na tvrdo zaspala pri nej na gauči a namiesto mňa babysittovala Peppa Pig.
Bohvie, dokedy by som spala, keby za mnou chúďa Dieťa už neviemkoľkýkrát neprišlo, že je hladné. Treba vstávať. Po liečivom šlofíku mi aspoň prestalo byť zima a mala som viac energie. Asi tak na pol hodinu, kým som spravila obed.
Lenže odvtedy sa Dieťaťu nezavrela pusa a stále na mňa hovorí alebo vydáva nejaké zvuky. Neznášam Peppu a Cocomelon. Čo, doprdele, to zase tí susedia púšťajú na celú ulicu? Boha, už znova je mi zima! Choďte už všetci spať alebo do prdele! Bolí ma ucho. Dajte mi pokoj. Kto to tu tak hlasno dýcha? NECHAJTE MA, ÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁÁ! 😤
Upozornenie:
Ak ma niekedy v živote stretnete v takomto stave, radšej utekajte. A nechajte ma aspoň na chvíľu zavrieť sa do vlastného sveta.
PS: Akurát som si zapla Doctor Who Special 3 z minulého roku. Časť s názvom The Giggle. Ak chcete vidieť senzorické preťaženie v praxi, takto nejak to vyzerá.
Pridaj komentár