“Fuj!” Brunhilda sa znechutene poobzerala okolo seba. Čo by teraz dala za krvavé rieky a pláne posiate hnijúcimi pozostatkami bojovníkov! Ale kdeže, ju museli vyslať práve sem! Vraj špeciálna misia, pche! Osobne poverená samotným Odinom! Mohla tušiť, že ten starý bastard jej odmietnutie nezoberie tak ľahko, ako sa tváril…
“Do riti!” takmer nahlas vykríkla, keď sa pošmykla na mimoriadne klzkom úseku. Len tak tak to ustála. Rýchlo sa obzrela, či ju niekto nevidel. Valkýry predsa nepadajú na zadok ako bežní smrteľníci. Ale tu to bolo aj tak jedno. Kto by ju tu už len mohol zbadať?
A ten potupný proces, ktorý musela postúpiť, aby sa sem dostala! Najradšej by Odinovi zoškrabala z ksichtu ten priblblý úsmev, keď ju zmenšoval. Ju, veľkú Brunhildu, šéfku západného krídla Valhally! No však počkaj, keď sa vrátim, veď ja ti…!
Z predstáv sladkej pomsty ju vytrhol výhľad, ktorý sa pred ňou znenazdajky ovoril. Konečne bojisko! Sople, ktoré ho pokrývali, miestami dosahovali vyše dvoch metrov. Značne to sťažovalo pohyb obrancov. Ich rúcha už dávno neboli biele, teraz hrali všetkými odtieňmi žltozelenej, miestami oživenej červenými pozostatkami nepriateľov.
Napriek svojej statočnosti a vytrvalosti obrancovia boj očividne prehrávali. Veď preto sem aj Brunhildu poslali. Aby do Valhally priviedla tých najstatočnejších. Nerátali však s Brunhildinou pomstychtivou náladou. “Privediem najstatočnejších z tých, ktorí už padli, predsa si to zaslúžia. Ale postarám sa o to, aby ich už viac nebolo!”
S hrôzostrašným výkrikom, po ktorom by stuhla krv v žilách celému oddeleniu hemofilikov, Brunhilda vytasila meč a vyrazila do boja. Sople takticky využívala na zvýšenie sily a výbušnosti svojich nájazdov.
Začínalo sa jej to páčiť. Takéto tobogány vo Valhalle nemajú. Na svoj meč nabodávala jedného nepriateľa za druhým. Tí, ktorých ešte nestihla nabodnúť, zúfalo utekali smerom k východu. Ak ich aj nezastrašila vidina smrti prebodnutím, do morku kostí ich mrazil pohľad jej očí a úsmev na perách. Toľko radosti naposledy videli na Vianoce, keď si malá Astrid našla pod stromčekom vymodlenú bábiku. Desivé.
Zvyšky oddielu obrancov využili príležitosť a utekali na pomoc spolubojovníkom hlbšie vo vnútrozemí.
Hoci zúrivé boje trvali celú noc, chýr o besniacej Valkýre cestoval rýchlo. A po ceste naberal na rýchlosti aj objeme. Kým došiel ku krvnému riečišťu, už sa šepkalo, že Brunhilda má tri hlavy, zuby ostré ako pitbull a keď sa naozaj naštve, chŕli oheň z úst aj z očí. Po tejto správe nepriateľské vojsko, ktoré bolo doteraz objektívne v obrovskej presile, vytasilo bielu vlajku a potupne sa pobralo domov.
Brunhilda sa spokojne usmiala a zhromaždila svoj oddiel bieloodencov. “Ide sa domov, chlapi! Dobrá práca!”
Ráno sa z postieľky ozval veselý hlások: “Mami, už je mi dobre!” A matka, ktorá celú noc strávila pri posteli svojej dcéry, vymieňala obklady a podávala lieky, sa unavene, ale šťastne usmiala. Podarilo sa to!
Pridaj komentár