Zo zrkadla na mňa škaredo zazerá akási starena. Má strapaté mastné vlasy a pod očami kruhy, ktoré neodstránili ani tri dni preležané v posteli. Pleť matná, so sivastým nádychom. Krása nebeská. Teda za predpokladu, že nebesá ovládli zombíci.
Ani sa mi nechce veriť, že to je tá istá žena, na ktorú pred necelým týždňom hádzal očko a oslnivé úsmevy čašník v reštaurácii. Žena, ktorá v nedeľu na koncerte svietila nielen svojimi ružovými vlasmi. Žena, ktorá sa ešte v utorok cítila ako Žena.
Tri dni choroby a ja sa cítim, ako keby som ostarla o 20 rokov. Z toľkého ležania ma bolia kríže, ale na nohách ešte dlho nevydržím. Pribrala som 300 kíl, lebo z nudy* a bez pohybu žeriem. Zároveň som lenivá uvariť si aj polievku.
Zato veľa čítam. O čo viac chradne telo, o to viac pookrieva duša. Vraciam sa nazad k tomu, čo ma v detstve bavilo. Hrám na gitare. Píšem. Študujem rôzne veci. Robím to, čo sa dá robiť v posteli.
A má byť toto záblesk mojej stareckej budúcnosti, nebude to až také hrozné. Len nesmiem ostať ležať príliš dlho.
*Opravujem sa. Nežeriem z nudy. Veď ja sa predsa nenudím. Moje chute jesť prebúdza nedostatok pohybu. Absencia pobytu na čerstvom vzduchu. Hm. Mnohé to vysvetľuje.
Pridaj komentár