O zaujímavých ľuďoch, stretnutiach a rozhovoroch

Raz mi niekto povedal, že mi chýba sociálna stopka. Bez problémov poviem aj úplne cudzím ľuďom veci, ktoré sa normálne cudzím ľuďom nehovoria. No a čo? Ak je to na nich priveľa, nenápadne sa odplížia preč a ja už ich nikdy nemusím znova vidieť. Ale ak to ustoja, vznikajú z toho zaujímavé rozhovory so zaujímavými ľuďmi.

Aj dnes sa mi také stalo. Akurát som vyšla po tréningu vo fitku zo sprchy, keď sa zrazu otvorili dvere do šatne. Márne sa zakrývajúc tým mini uteráčikom, ktorý poskytujú, som hanblivo zdvihla zrak, keď sa ozvalo: “Ahoj, ani som nevedela, že si tu, vy sa s Trénerkom vždy zašívate niekde vzadu.” Pozdravila ma Kočka, s ktorou sme už párkrát predtým hodili nezáväznú reč.

Neviem, či to boli tie endorfíny z úspešného tréningu, dočasne vypnutý a mobilizáciou vymeditovaný mozog, alebo tá povestná chýbajúca sociálna stopka, ale zrazu som sa pristihla, že hovorím: “Vieš, ja mám problémy so sústredením. Ak som v móde Gizka Oňová, idem, riešim a zároveň nezastavujem, máme zpoždění, nemôžem cvičiť v miestnosti plnej iných ľudí. Neviem sa potom sústrediť na cvik a necítim vlastné telo.”

A zrazu sa naša konverzácia rozbehla smerom k duševnému zdraviu, terapii cvičením a hľadaniu samej seba.

Rozprávali sme sa o tom, aké ťažké je byť single matkou, o záložných plánoch, ktoré taká matka musí mať, ak by sa jej niečo stalo, o prichádzajúcich a odchádzajúcich stavoch úzkosti a o tom, aké ťažké je po 40tke začínať odznova.

Zhodli sme sa na tom, že to, čo pomáha najviac, je práve tá terapia cvičením. Že pokojne dokážeme byť vo fitku aj 2 hoďky, lebo nielenže nás to cvičenie nabije energiou a nakopne odvahou a silou do celého dňa, ale zároveň vyčistí hlavu a poskytne sociálnu interakciu aj inak dosť izolovaným ľuďom. Pohyb a komunita. Dva piliere šťastia.

Boli by sme sa bez problémov rozprávali aj ďalšiu hodinu, mali sme o čom, ale musela som bežať domov. S hrejivým pocitom na hrudi a s radosťou, že som niekomu mohla pomôcť a spríjemniť deň kvalitnou konverzáciou. Bolo to vzájomné. Keby sme obe na striedačku pri tejto konverzácii neboli polonahé, asi sa na konci aj objímeme.

No nie je taký hlboký a úprimný rozhovor lepší ako “no to máme dnes ale počasie, že”? 

Nehanbite sa a ukážte druhým, kto ste vo vnútri. Veď čo najhoršie sa vám môže stať?


Comments

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *