Kráčam lesom. Tradičná terapia lesným kúpeľom funguje, dosiahla som zenový mód. Už nerozmýšľam v nadpisoch článkov, neriešim, čo všetko dnes musím stihnúť. Tu a teraz. A trvalo to len hodinu a jeden výšľap na Kamzík! (Mimochodom, Kamzík bolo sklamanie. Čistý industriál. Spravila som pár fotiek a utekala nazad do lesa.)
Zostupujem dolu kopcom, keď moju pozornosť upúta nezvyčajný hluk. Trepotanie krídel. Zúrivé? Zúfalé? Neviem to identifikovať, ale jedno je isté. Takto hlasno som ešte nepočula žiadneho voľne lietajúceho vtáka sa prejavovať. Prejdem za zákrutu a zrazu mi je všetko jasné. Hrdlička si na strome pokojne sedí a okolo nej sa točia dva holuby. Plieskajú krídlami, jeden sa snaží odohnať toho druhého. Naháňajú sa, spravia kolečko a utekajú nazad k fešande. Tá len stoicky sleduje ich pokusy o dvorenie. Je to dáma. Usmejem sa nad touto vtáčou verziou romantiky. Vďačná, že som mala šancu byť svedkom tohto kúska lesného života.
Idem ďalej. Počujem klasické ťukanie zobáku o strom. Doktor ďateľ práve ordinuje. Ale dnes sa mi ukázal v plnej kráse. Prekvapivo veľké čierne telo, červená čiapka. Ďateľ čierny. Mám šťastie, zvyčajne sa rád hrá na schovávačku. Teraz si ťuká, ako keby sa nechumelilo. Aspoň pokým sa nepriblížim bližšie. Všimol si ma. S bojovým pokrikom vzlietne a vzduchom zaznie prenikavé kri-kri-kri-kri-kri! Samozrejme, nerozumiem, ale trpaslík v hlave mi to automaticky prekladá ako “Pozor! Pozor! Nebezpečenstvo!” Ďateľ odletí do bezpečia vzdialenejšieho stromu a jeho krik sa zmení na oveľa hlbší zvuk. Už to nie je kri, ale ru-ru. Krátko a hlboko. Znie spokojne.
Nechám ho teda na pokoji a aj ja spokojne kráčam domov. Všade okolo mňa sa ozýva spev vtákov. Neviem si predstaviť, že by som dala prednosť hudbe zo slúchadiel pred týmto koncertom. Myslím na prepelicu, ktorú som včera videla pred školou. Škoda, že som si ju nestihla odfotiť, ale bola príliš plachá a príliš rýchla. Kým som sa k nej priblížila na dostrel zoomu, už bola naspäť v lese.
Opatrne a tíško našľapujem, aby som nevyplašila mladého srnca, ktorý sa pasie na svahu oproti. Nepodarilo sa. Buď ma počul, alebo zacítil. Odbehol, ale o kúsok ďalej ho vidím znova. Zamávam mu a idem plná dojmov domov.
Vždy som si myslela, že pozorovanie vtákov je neuveriteľne nudná zábavka. Taká pre dôchodcov na sklonku života, ktorí už nemajú dosť síl na nič iné, iba pozerať z okna. Že pozorovať správanie zvierat, to je iné. To je ako sledovať zvieraciu verziu ľudí. Zootopia a Madagascar v jednom. Dnešok ma však vyviedol z omylu. Tie vtáčie hrátky boli oveľa zaujímavejšie ako pasúci sa srnec (aj keď aj ten bol pekný).
Už sa teším, čo v lese uvidím zajtra.
Pridaj komentár