“Nepáchaj na mne násilie dobrom!”, zúfalo skríkla žena, ktorá sa snažila o jednoduchú vec, ale niekto jej tak veľmi chcel pomôcť, že jej to celé náramne skomplikoval. Toto je true story, ale pre zachovanie anonymity z nej boli odstránené všetky identifikátory. Spomínaná žena má dodnes výčitky svedomia, že tak vybuchla, keď sa jej tá druhá osoba len snažila pomôcť.
Dodnes netuší, ako poskladala zrovna túto vetu, ale je krásna. Perfektne vystihuje stav, kedy chcete niečo urobiť, máte to do detailov vychytané a niekto vám do toho s dobrým úmyslom vstúpi a nie a nie uhnúť. Iniciatívny blbec je horší ako triedny nepriateľ, hovorieva sa. To však v našom príbehu neplatí. Pomocná osoba nie je žiadny blbec a v živote by ste ju s týmto slovom neasociovali.
Pripomína mi to chvíle s Deťmi, keď mi s dobrým úmyslom a láskou v srdci pripravia prekvapenie, ktorým ma chcú odbremeniť, ale spravia presný opak. Napríklad také úplne nevinné a milé “maminka, spravila som ti kávičku, lebo si unavená” (o siedmej večer) a ja ju s vďakou vypijem, lebo mi chcela pomôcť a potom do druhej v noci čumím do stropu a neviem zaspať.
Alebo “mami, pozri, uvarila som ti polievočku” a mňa obleje pot, lebo sporák zapnúť nevie a ja zas viem, na aké ingrediencie má dosah. Vločky s mliekom, pomarančom a kečupom som teda už nedala. Povedala som, že ďakujem veľmi pekne, ale nie som hladná a potom som to potajomky večer vylievala do záchodu. To, že som si ráno nemala čo dať na raňajky, lebo tam vysypala všetky vločky, ktoré sme mali doma, to už bol len taký detail.
Dieťa však silou mocou netrvá na tom, že mi pomôže. To len ten sklamaný pohľad v jej očiach ma núti hľadať spôsoby, ako prijať jej dary. Horšie je to s dospelými. Napríklad 5-minútové zdvorilostné kolečko pri dverách alebo na ceste “až po vás, až po vás” môže skončiť zrážkou, lebo obaja to vzdáte v rovnakej chvíli. Prípadne idete na návštevu, kde pripravia jedlo, ktoré nemôžete/nechcete/už máte dosť a hostiteľ do vás toľko hustí, aby ste si dali (alebo rovno nakladá na tanier napriek protestom), že kapitulujete, jedlo zjete a potom vás vezú na pohotovosť so žlčníkovým záchvatom.
Dobre, trochu som to prehnala, žlčníkový záchvat to nebol. Ale dotyčný v živote nezjedol toľko párkov ako v ten deň a potom si dal na veeľmi dlho s párkami pokoj.
V mnohých prípadoch nie sme ochotní povedať nie a potom za to platíme. Tak by to nemalo byť. Nie je nie. Ak niečo nechcem, zdvorilo odmietnem, prípadne vysvetlím svoje dôvody. Rešpektujme navzájom svoje nie.
Máte aj vy nejaké príbehy s násilím páchaným dobrom? Podeľte sa, ak môžete. Mne v rýchlosti napadli len tieto, ale určite sa tých príkladov nájde oveľa viac.
Leave a Reply