O zaváhaní vo chvíli, kedy nebol dôvod váhať

Bol to náročný deň. Ale toto bola jedna z tých jednoduchších úloh. Robila som to už tisíckrát, dokonca o tom pred nejakým časom natočila video. Stačilo len začať, ale ja som zamrzla. Zamrzla a nie a nie sa odmrznúť, pričom nešlo o nič.

Dnes sme totiž mali školskú opekačku a športové aktivity pri príležitosti Dňa rodiny/ Dňa matiek. Deti sa rozdelili do tímov a každý tím si prichystal nejaké úlohy. Deti vs Rodičia. Bolo jasné, že ja patrím k tým športovejším rodičom. Takže keď pani Učiteľka navrhla, aby sme si dali rozcvičku, všetky zraky sa upriamili na mňa. Asi sa telepaticky zhodli, že ja budem tá najvhodnejšia osoba, ktorá bude predcvičovať. A ja som zamrzla.

Keď som sa k predcvičovaniu nehlásila, pani Učiteľka to uzatvorila tak, že teda ideme bez rozcvičky. V tej chvíli som si v duchu celkom vydýchla, ale s odstupom času ma to štve. Prečo som nevedela spraviť takú triviálnu vec? Hanbila som sa? Necítila som sa istá sama sebou? Nebola som na to vnútorne pripravená?

Pravda je taká, že moje rozcvičky môžu trvať 10 minút, ale aj hodinu. Závisí od toho, čo všetko ma v tej chvíli bolí, čo mám poskracované a zaspazmované, akú aktivitu idem vykonávať. A ja som v tej chvíli netušila, čo ideme robiť, ako veľmi zdatní alebo nezdatní sú rodičia, či treba k všetkému vysvetľovať techniku alebo nie… Skrátka, control freak vo mne to prekombinoval a ja som sa necítila byť dostatočne pripravená, aby som podala adekvátny výkon. Perfekcionista. Ak sa mám pod niečo podpísať, nech na to môžem byť hrdá. Sranda je, že túto potrebu nemám pri všetkom, často mi stačí “good enough”.

Ale na tomto mi z nejakého dôvodu záležalo, možno až príliš. Ešte mi nie je úplne jasné, prečo, ale v každom prípade, bola to zaujímavá sonda do duše.

Ak inklinujete k psychológii, privítam vaše komentáre, prečo si myslíte, že som zamrzla zrovna pri tomto.


Comments

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *