Ako to vyzerá v hlave človeka s ADHD

Viete, ako si niektorí ľudia stavajú v hlave pamäťové paláce, aby na nič nezabudli? Tak aj ja mám jeden taký. Akurát to nie je palác, ale skôr taká weasleyovská chyža, trefne prezývaná Brloh. Aj ten môj držia pokope asi len kúzla, inak si to neviem vysvetliť. No a pamäť sa odtiaľ odsťahovala už dávno, nechala za sebou len krabice so starými rárohami.

Keď vojdete dnu, hneď pri vchode vás ovalí hluk. Stálym inventárom Brlohu je opica trieskajúca činelmi. Prechádza sa po pozliepaných miestnostiach môjho mozgu a neprestáva búchať. Ani nemôže. V momente, keď prestane, zastaví sa prevádzka úplne všade. “Čo to? Prečo nič nehrá? Zomierame? Aj my končíme? Čo teraz?” zaznieva zo všetkých kútov. A tak sa tam opica prechádza a robí ekvivalent bielehu šumu, aby všetko ostatné mohlo pracovať. Problém nastáva vo chvíli, keď sa usalaší priamo pri vchode. Vtedy prehlučí všetko a všetkých a nastáva takzvaná “fáza BRM BRM”. Ak ma vidíte tupo civieť niekam do neurčita s výrazom Homera Simpsona, nereagujúc na nič, opica má zrovna koncert niekde vpredu.

Hneď naľavo od vchodu je aula. Uprostred nej sedí malý trpaslík a načúva. Hľadá rytmus a vzorce v opičom trieskaní činelmi. Keď ho nájde, buď ho zmixuje so zvukmi zvonku, alebo s pesničkami, ktoré som niekedy počula. Také malé osobné rádio, nie vždy hrajúce pesničky na želanie. Zato veľmi ochotné púšťať jukebox. “Teraz odbočte vľavo,” zavelí navigácia a trpaslík spustí “to the left, to the left, everything you own in the box to the left…” Alebo sa spýtam Dieťaťa, či si dá jabĺčko a trpaslík hneď zahrá “červené jabĺčko vo vačku mám…” Čo vám poviem, nenudím sa, ale niekedy to vie byť dosť únavné.

Štandardne sa energia načerpáva jedlom. Preto mám aj kuchyňu. Táto imaginárna má konečne aspoň ten ostrovček, ktorý sa mi do mojej normálnej nezmestí. Jedna z výhod kúzelného mozgodomu. Akurát je zaprataná všetkým možným. Na jednej kope sú recepty s jedlami, ktorých by som sa nedotkla ani trojmetrovou tyčou. Ďalšia kopa zase obsahuje jedlá, ktoré som kedysi milovala, ale už som sa ich nasýtila a aktuálne ich nemôžem ani vidieť. Čakajú, či sa k nim niekedy ešte vrátim, alebo skončia na Smetisku zabudnutia. 

Nie sú to jediné kopy v kuchyni. Rovnaký osud ako jedlá stíha aj riad. Najobľúbenejšia miska? Sorry, už nie, teraz mám obdobie morskej zelenej a ty si žltá. Šups s tebou na kopu čakateľov o milosť. Pomedzi to behá vystresovaná kuchárka. Na to, koľko sa tam nabehá, už by mala byť štíhla ako prútik, ale opak je pravdou. Žije totiž z predstáv všetkých tých super jedál, ktoré by mohli byť dobré, ale nikdy si ich nedám, lebo majú nevhodnú farbu, vôňu alebo textúru. A že je ich naozaj dosť. No a v rohu kuchyne je k nohe stola reťazou priviazaná Pépépé a kuchárka ju neustále musí jedným očkom strážiť, aby sa neutrhla.

Pépépé je moje domáce zvieratko, ktoré som dostala do vienka už niekedy v detstve. Podľa toho, čo sa zrovna deje vonku, naberá rôzne podoby. Niekedy vyzerá ako strašidelný kostlivec z dlhými ostrými zubami a keď sa dostane na slobodu, zabije každú myšlienku na jedlo. Inokedy vyzerá ako malé prasiatko Babe. Na prvý pohľad milé, ale nedajte sa oklamať. Ak sa priblížite príliš blízko, bez mihnutia oka vás zožerie. Ani jej gazeliu podobu nechcete mať v kuchyni navoľno. Nezožerie vás, ale ani vám nedovolí zjesť nič, čo neprešlo jej prísnou kontrolou. Funí vám nonstop do ucha a všetko sleduje. Ak sa jej niečo nepáči, svojimi ostrými rohami vás hneď navedie na správnu stopu. A tak ju radšej kuchárka drží na krátkej reťazi a kŕmi zvyškami sebavedomia.

Po tie chodí do telocvične. Tam je ich najľahšie získať. Len musí vedieť, v ktorom rohu aktuálne hľadať. Telocvičňa je totiž zaprataná rôznym náradím. Činky sa opierajú o bicykle, pingpongové rakety sa miešajú s tými tenisovými, na rebrinách sa sušia plavky, a teniskám, tanečným topánkam a vibramkám je venovaná celá jedna stena telocvične. Pomedzi to sa povaľuje rôzne cirkusové náčinie. Po každom novom naučenom triku alebo prekonanom osobnom rekorde však na baletizole ostávajú aj tlejúce kôpky zostatkového sebavedomia.

Ďalšie miesto, kde možno nájsť sebavedomie navyše, je ateliér/pracovňa. Aj táto miestnosť je zaprataná všetkým možným od výmyslu sveta. Štetce, farby, ceruzky, zápisníky, knihy, konzoly, počítač, priamočiara píla a šitíčko. Z každého rožku trošku. Ak sa v niečom darí, kôpky zostatkového sebavedomia rastú. Ak zistím, že niečo ma prestalo baviť hneď potom, ako som si nakúpila materiál za strašne veľa peňazí, sebavedomie mizne. V ateliéri totiž sídli aj Hlavný Kritik. Občas sa nechá učičíkať melódiami hudobného trpaslíka, alebo ho vypne opica s činelmi. Ale zvyčajne do rytmu vykrikuje, aká som neschopná a ako nedokážem nič dotiahnuť do konca. A keďže má tak trochu pravdu (hlavne v tom doťahovaní vecí do konca), o to viac musím makať, aby som mu dokázala, že to tak nie je.

Beda ale, ak sa dostanem do spárov Spálne. Spálňa je miestnosť, ktorá sa z ničoho nič len tak objaví. Má schopnosť sa zväčšovať a zmenšovať bez mojej kontroly. Keď je v pokojnom stave, dá sa využiť na klasický regeneračný spánok. Po ňom dokážem na druhý deň normálne fungovať. Ale občas si zmyslí, že ma nepustí von. Zväčšuje sa a zväčšuje, kým nepohltí celý dom. Vtedy paralyzuje všetko a všetkých, okrem opice s činelmi. Ak chcem ísť čo i len na záchod, musím s ňou veľmi bojovať. Stojí to veľa energie. Niekedy až toľko, že už jej neostane na jedlo. Alebo ostane iba na jedlo. Kuchárka si zúfa, lebo zrovna vtedy má Pépépé tendenciu sa odtrhnúť.

Nad tým všetkým je ešte jedna dôležitá miestnosť. Veliaci mostík. Je to presklenný most vedúci z jednej strany budovy na druhú. Riadiace centrum. A v ňom jedna konzola, 5 hlavných veliteľov a minimálne 22 poddôstojníkov. Problém je, že aj oni všetci majú ADHD. A tak sa neustále bijú a hádajú o velenie. Podľa toho, kto v danej chvíli vyhrá, ma nútia reagovať. Ale do toho sa neustále navzájom prekrikujú. Občas ich počúvnem hneď na prvú, ale väčšinou ich musím manažovať ako deti v škôlke.

Ozaj, neviete, prečo som stále unavená? Idem radšej do záhrady, tam je pokoj.


Comments

2 odpovede na na “Ako to vyzerá v hlave človeka s ADHD”

  1. Mas aj záhradu v tvojom hlavovom Brlohu? 😜😁

    Musím ti poslať tu poviedku od Bradburyho….Inak tento text má, že *MEGA* bavil. A tie porovnania hneď od začiatku. Skvelé! Krásne sa to čítalo.Hoci viem, že to musí byť zahul manažovať denno denne tak ak to stojí za takýmto výtvorom – tak to stojí za to.

    1. Ale áno, niekde tam tá záhrada je. Rovnako ako sa Spálňa zmenšuje a zväčšuje, záhrada mizne a objavuje sa. Občas sa k nej treba presekať cez húštiny tŕnia, občas pokosiť polmetrovú trávu. Ale pri troche šťastia sa raz za uhorský rok objaví krásna priama cestička.

      Som rada, že ťa to bavilo. Už dlhšie som to mala v hlave, ale už len mentálna príprava na tento článok ma stála veľa energie. A ako som dopísala, ostala som úplne homerovitá, ešte aj s promptom pre Leonarda mi musel pomáhať muž. Ale aspoň som sa naučila niečo nové, použil pri tom nejaké frajerské fíčurky, o ktorých som doteraz netušila 😀

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *