Na Vianoce som si od Ježiška vypýtala kurz tvorivého písania. Bola to jedna z tých vecí, ktoré mi cinkli do nosa a ja som mala neodbytnú potrebu zúčastniť sa. A tak teraz budem najbližších 9 týždňov každý utorok vzdelávať.
Prvú hodinu mám už za sebou. Jej efekt ste si už mohli prečítať už v stredu.😃 V každom prípade, prísť na hodinu tvorivého písania ako (bývalá) copywriterka má svoje úskalia. “Veď ja by som už mala všetko vedieť! Alebo byť aspoň najlepšia z triedy! Čo ak budú moje texty nahovno a ja budem musieť prehodnotiť celú svoju doterajšiu a aj budúcu kariéru? Čo ak zistím, že to vôbec neviem? Čo ak si spravím hanbu?”
Najlepšia obrana je vraj útok. A tak som zaútočila sama na seba a prišla som s tým, že budem pokojne najhoršia. Že budem robiť chyby. Že sa nebudem snažiť za každú cenu excelovať, ale že to nechám voľne plynúť. Možno tým pomôžem ostatným, ktorí prídu so stisnutými ritkami, uvoľniť sa. Nech sa stane, čo sa stať má.
Príležitosť som dostala hneď na prvej hodine. Mali sme o sebe napísať nekrológ. A keďže ja musím všetko skúšať inak, ako sa patrí, zmiešala som reč v prvej osobe s treťou. Logiku to malo, keby sa to zahralo, vyzeralo by to inak. Ale ako text to pôsobilo mätúco. “Urobila si chybu,” povedal mi náš lektor Mišo. A čuduj sa svete, nič sa nestalo. Zem sa podo mnou neprepadla a ja som sa nemusela od hanby presťahovať na Kamčatku. Síce som mala potrebu vysvetliť, ako som to myslela, ale zároveň som si v duchu písala mentálnu poznámku. “Chcela si vedieť, kde máš slabé stránky, tak toto je jedna z vecí, na ktoré si môžeš dávať pozor.”
Ďalšiu príležitosť som dostala ku koncu hodiny. Mali sme napísať námet na knihu. A ja, čo mám rozpísané rovno tri, som zamrzla. Nechcela som použiť nič z toho, čo už mám, aby som sa v tom nezamotala. Tak som pre istotu ostala úplne paralyzovaná. V hlave nič, iba opica s činelmi. Úplné prázdno. Všetci ostatní píšu ako draci a ja nič. Idem na wécko, možno mi niečo napadne. Stále nič. No čo už, tak toto kolo vynechám a budem iba počúvať, čo napísali ostatní. Aj to je lekcia.
Nakoniec ma zachránil lektor. “Je tu niekto, kto nemá nič?” Takmer hrdo som sa prihlásila. Aspoň ukážem ostatným, že je ok zamrznúť. Že aj z toho sa dá nejak vykorčuľovať. “Koniec sa blíži”, dostala som náhradnú tému a stavidlá tvorivosti sa otvorili.
Môj námet si budete môcť prečítať už zajtra.
Pridaj komentár