O zložitých športových rozhodnutiach II.

Ak ste ma čítali včera, viete, o čo ide a úvod môžete rovno preskočiť. Ak nie, tu je rýchle zhrnutie. V sobotu mám prvé preteky. TRYatlon. 300m plávanie, 13 km bike a 3 km beh. Akurát, že za ostatné dva mesiace som trénovala asi týždeň. Zvyšok času som bola seknutá alebo chorá. A ešte stále nie som 100% fit. Celé toto som si vymyslela iba pred 3 mesiacmi ako súčasť mojej pripravovanej motivačnej knihy pre pracujúce mamy s pracovným názvom Ako sa pripraviť na triatlon a nezomrieť pri tom. Čiže si viete spočítať, koľko času som mala reálne na tréning. A moja dilema v súčasnosti teda je “ísť či neísť?”.

Spísala som nejaké pre a proti, ale vaše včerajšie komentáre tu aj na facebooku mi pomohli zistiť, čoho sa v skutočnosti bojím. Nie sú to preteky ako také (aj keď mám pred nimi rešpekt), ale to, že v zúfalej snahe prekonať samú seba prešvihnem svoje limity do takej miery, že ma to vráti do stavu pred rokmi. Vyzeralo to, že už nikdy nebudem normálne fungovať.

Odmalička ma sekávalo v krížoch (hypermobilita a zlé držanie tela, slabý stred) a raz ma seklo tak, že nepomáhalo už vôbec nič. Ani lieky, ani obstreky. Ostala som na príkaz doktora v šetriacom režime. Vlastne som len ležala. Bolelo ísť aj na záchod. Keď som potom dostala kašeľ, bola to čistá smrť. A tým, že som ležala, strácala som aj to málo svalstva, ktoré som mala. Bolo mi stále horšie. Jedného dňa som sa naštvala a vravím si, že takto to ďalej nepôjde. Buď takýmto štýlom ostanem na vozíku, alebo s tým niečo spravím. Zaťala som zuby a začala cvičiť. Dva dni som pri tom plakala od bolesti, ale postupne sa to zlepšovalo. Teda aspoň dovtedy, kým som si nesprávnou technikou neodpálila kolená. Long story short, stálo to strašne veľa času a námahy, aby som sa dostala tam, kde som dnes. A to ešte ani zďaleka nie som tam, kde začínala väčšina súťažiacich.

Očividne som spomienku na túto udalosť už potlačila, ale trauma zostala. Tie nedávne choroby a po rokoch cvičenia opäť seknuté kríže vo mne vyvolali strach, že sa stane to isté. Že to ešte nemám vychytané tak, ako som si myslela.

Dobrá správa je, že som si to uvedomila práve včas. Ešte mám trochu času s tým pracovať. Aktuálne inklinujem k tomu, že v sobotu na TRYatlon pôjdem. Aj ten chýbajúci trisuit sa mi dnes podarilo zohnať. Nie je síce ideálny, ale je lepší ako nič. Mám o starosť (a výhovorku) menej.

Tento týždeň teda pracujem s tým, že v sobotu sa postavím na štart. Ale iba za určitých podmienok.

  1. Budem sa cítiť 100% fit.

    Ak budem ešte sopliť alebo pokašliavať, nájdete ma iba v hľadisku. Do Šamorína určite pôjdem, aby som na vlastné oči videla, ako to prebieha. Aj to je dôležitá časť prípravy. Ale pretekať za každú cenu nie.
  2. Budem celý tento týždeň extrémne dbať na správnu stravu.

    Mám sklony k PPP* a pri určitom type stresu prestávam jesť. Potom nemám energiu a rýchlejšie ochoriem. Ak k tomu navyše intenzívne trénujem, je to ešte horšie. Lebo k nechuti jesť sa pridáva aj čas strávený tréningom, počas ktorého nejem. Nerada makám s plným žalúdkom. Chce to teda extrémne prepracované plánovanie a prípravu jedál.
  3. Budem dostatočne dlho spať.

    No shit, Sherlock, poviete si. Ale pri malých deťoch ten spánok nemáte tak úplne vo vlastných rukách. Čo však kontrolovať viem, je eliminácia večerných aktivít, ktoré nie sú životne nevyhnutné. Nehnevajte sa preto na mňa, ale tento týždeň vynechám pravidelnú blogovú rubriku. Ozvem sa zas po pretekoch, plná dojmov a noviniek. Ale dovtedy dám prednosť pár hodinám spánku navyše. Tento týždeň totiž plánujem byť v posteli najneskôr o desiatej.
  4. Budem priebežne vyhodnocovať svoje pocity a podľa toho sa v sobotu zariadim.

    Dnes som mala po dlhej dobe prvý plavecký tréning. Taký ľahký, lebo keď som zvýšila intenzitu, hneď som to pocítila. Dnešný záver teda je, že 300m odplávam úplne v pohodičke, ale pravdepodobne budem mať o niečo horší čas ako zvyčajne. Horší, ale ešte stále sa zmestím do limitu a ostáva mi minimálne 5-minútová rezerva. Ale zajtra mám tréning, po ktorom zvyčajne behám. Uvidím, ako pôjde ten. Ak pôjdem ľahké intervaly a napriek tomu si potom pôjdem vykašľať pľúca, nemám na pretekoch čo robiť.
  5. Obmedzím počet tréningov.

    V normálnom režime plávam 3x do týždňa, mám 2 tréningy končiace behom, jednu fyzioterapiu a ešte sa snažím vybehnúť na bajk, kedy sa len dá. Tento týždeň budem plávať len 2x (dnes a v piatok, aby som videla, či nastal nejaký posun vo výkone za ten týždeň), v stredu si namiesto večerného plávania doprajem radšej saunu. Fyzio tento týždeň nemám, namiesto toho sa pôjdem pobicyklovať. Nie trénovať bajk, iba sa tak zľahka previezť. A zajtra sa dohodnem s Trénerkom, čo s tým zvyškom. Ale nemám v úmysle sa nejak extrémne prepínať. Celý čas sa rozprávame o príjemnej pohybovej aktivite, žiadne brutál ťažké nakladačky.

Verím, že týmto štýlom by som sa v sobotu ráno na štart mohla postaviť. Ale ak nie, svet sa nezrúti. Vidíme sa o rok. Aspoň budem mať viac času na prípravu.

*PPP = poruchy príjmu potravy


Comments

2 responses to “O zložitých športových rozhodnutiach II.”

  1. Už teraz sa teším na tvoj blogový navrat. Dúfam, že sa ti všetko podarí tak aby si sa na ten štart postavila. A ak nie, tak sa o rok možno k tebe pridám.

    1. Dala som to! Dúfam, že aj tak sa ku mne pridáš 😉 Vraj v UK je veľa takýchto super sprintov (tryatlonov), kde sa pláve v bazéne a netreba neoprén. Takže možno sa pridám ja ku tebe 😉

Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *