Keď nedoješ obed, nemôžeš dezert. [rev] No dobre, tak ale iba jeden kopček zmrzliny. [rev, odmietanie] No dobre, tak zjedz aspoň mäsko. [ešte väčší rev a ešte vehementnejšie odmietanie] Ok, tu máš zmrzlinku a už nerev.
To nie je naša situácia, to je parafráza rodičovského vyjednávania, ktoré zažívajú mnohí. Ale presne takto to prebieha. Podáš prst a ani sa nenazdáš, už ti niekto žerie celú ruku.
U nás je to skôr o dĺžke pozerania telky alebo možnosti hrať sa na tablete. Tablet som už zatrhla, Dieťa č.1 ho môže len vo výnimočných prípadoch (napríklad keď je chorá a potrebujem ju udržať v posteli, inak by lietala ako šialená a stav by sa jej zhoršil). Dieťa č.2 vôbec. Aj tú telku obmedzujeme. Ideálne na max hodinu denne, s výnimkou movie nights alebo víkendov, kedy si môžu pozrieť celý animák.
To však neznamená, že to na nás neskúšajú, kedy sa len dá. Maminka a Daddynko sú chorí alebo tak unavení, že padajú na hubu? Najlepší čas začať im píliť uši s telkou. Ak budeme dostatočne hlasno vrieskať, jeden z nich to hádam vzdá. A samozrejme, že sa stane, že povolíme. Máme len jedny nervy a sme ľudia. Občas aj my potrebujeme pauzu.
Sú však situácie, kedy jednoznačne telku, telefón alebo tablet nedovolíme. Ja napríklad Deťom svoj telefón nedám do ruky nikdy. Takto sa s nimi nemusím naťahovať, či zrovna dnes áno alebo nie. Nie, nikdy, a hotovo! Rovnako v reštauráciách pri jedle a pri čakaní na jedlo. Nudíš sa? Máš smolu. Rozprávajme sa, niečo si predstavuj alebo si nájdi inú zábavku. Ani v aute ti nedám telefón alebo tablet. Sleduj cestu, počúvaj hudbu alebo sa rozprávajme. A to isté platí aj v čakárni u doktora.
Dnes sme s Dieťaťom č.1 strávili v čakárni u pediatričky skoro 3 hodiny. Nemali sme papier, ale mali sme pero, tak sme si kreslili “tetovačky” po rukách. Hrali sme kameň, papier, nožnice. Rozprávali sme sa. Pracovali sme na odbúraní strachu zo steru. Mojkali sme sa. Čítali sme si. Netlačili nás (teda mňa) žiadne iné povinnosti, len čakať, kým prídeme na rad. A tak sme s Dieťaťom strávili čas plnohodnotnejšie ako doma.
Všade okolo nás mali deti strčené nosy v telefónoch. Dvojroční aj desaťroční. Z jednej strany hučal otravný Cocomelon, z druhej sa ozývalo ping ping nejakej hry, kúsok ďalej to všetko prekrikovala Fíha Tralalá. Po čase boli zo všetkých tých zvukov už aj naše nervy fíha a tralalá, tak som vytiahla z kabelky slúchadlá a každá z nás si nasadila tie svoje. Nastalo krásne ticho. Predýchali sme sa, upokojili a Dieťa po chvíľke zahlásilo, že už sa nebojí.
Všimla som si, že postupne aj pár ďalších rodičov odložilo telefóny a začali sa s deťmi hrať. Zrazu bolo v čakárni akosi znesiteľnejšie. Aj tí najdivokejší chlapci si našli zábavku a namiesto šialeného behania sa hrali s autíčkami. A ako sa čakáreň vyprázdňovala, nastával čistý zen. Moje Dieťa dokonca dobrovoľne popri čakaní upratovalo hračky. Zázrak!
Tým nevravím, že ani vy nemáte dávať svojim deťom telefón do ruky vo vyššie uvedených situáciách. Ak to máte tak nastavené a ste s tým ok, robte to pokojne ďalej. Človek si musí vyberať svoje boje. Ale ak s tým vnútorne ok nie ste a robíte to len preto, aby ste mali v tej chvíli pokoj, skúste trvať na svojom.
Je jednoduché povoliť pravidlá, keď toho máme dosť. Ale ak neustúpime, výsledok nás nakoniec môže veľmi milo prekvapiť. Pozrite, veď moje Dieťa dobrovoľne upratovalo!
Leave a Reply