Je ráno, najväčší zhon. Utorky a štvrtky sú najhektickejšie, lebo Deti beriem do školy ja a okrem nich musím vychystať aj seba. Darmo mám zbalené veci na tréning už večer predtým a vstávam o šiestej, aby som všetko stihla, starostlivo naplánované ráno sa vždy nejako skomplikuje. Samozrejme, zo zásady iba v dni, kedy mám najväčšie fofry.
Dnešok nebol žiadnou výnimkou. Priznávam, prvú komplikáciu som si vyrobila sama tým, že som do pol jednej v noci na niečom pracovala, a to sa potom veľmi ťažko vstáva o šiestej. Sú ľudia, ktorým stačí 5-6 hodín spánku denne, ale ja k nim rozhodne nepatrím.
S miernym časovým sklzom som teda vyletela z postele, trochu sa prebrala a išla budiť Deti. Tadá, komplikácia č.2. Starší trpaslík protestuje a odmieta ísť do školy. A vôbec celkovo vyliezť z vyhriateho pelechu. Chvíľu bojujeme o perinu a trpaslíkovi sa to zapáči. Nahlas sa smeje, ale stále sa odmieta obliecť. Dávam na výber z alternatív “pôjdeš do školy v pyžame”, “pomôžem ti s obliekaním, ale musí to byť hneď teraz” a “oblečieš sa sama”. Ešte totiž musím obliecť seba a spraviť jej desiatu do školy. Chvalabohu, aspoň menší trpaslík sa oblieka dobrovoľne a relatívne bezúdržbovo.
Odbehnem si na wc, keď sa zrazu z izby ozve krik a plač. “To je moja gumička!”, reve jedna. “Ty si mi ju dala!”, kontruje rovnakým počtom decibelov druhá. “Nedala, ja som ti ju iba požičala!” Kým stihnem spláchnuť a s gaťami na pol žrde dobehnúť do izby, aby som ich utíšila, už mi pípa telefón. Sused. “Toto je čistý nonsens, hotový pentagon! Robíte strašný hluk a nás to obmedzuje!”
Normálne sa na tieto správy snažím reagovať veľmi zmierlivo. Ale dnes som nevyspatá, hladná, unavená, v strese a práve moju domácnosť niekto prirovnal ku najhoršej budove v celom Meste, plnú špinavých negramotných sociek a feťákov. Zatmelo sa mi pred očami, rozbúšilo sa mi srdce a ak by to bolo fyzicky možné, vyrazila by mi z uší para. S prstami roztrasenými od zúrivosti som vyťukala odpoveď. Ešte stále som si tú najostrejšiu verziu nechala pre seba, ale konečne som odhodila niekoľko vrstiev filtrov.
Taká som bola vytočená, že som Dieťaťu skoro zabudla spraviť desiatu. Ani neviem, ako sme došli ku škole. Viem len, že sme dorazili takmer štvrť hodinu po začatí vyučovania.
Vyložila som Deti, nahodila na chrbát batoh a zúrivo oddupala do lesa. Mám cca hodinu do tréningu, za tú dobu sa musím upokojiť. Na to jeden zo štandardných okruhov nestačí.
Vybrala som sa najstrmšou cestou ku rozhľadni. Keď sa snažíte predýchať v prudkom kopci tepovku 160 bpm, nemáte veľmi čas rozmýšľať nad kravinami. Maximálne tak nad tým, ako dlho takto ešte budete musieť šliapať. Kým som vyšla hore, po hneve nebolo ani stopy. Pre istotu som si však ešte vybehla tých 47 schodov na vrchol rozhľadne. Pozerala som z výšky na Mesto aj hrad a začala sa pomaly usmievať. Dole som už zliezla vyrehotaná ako lečo.
Bodkou za hnevom a definitívnym antidepresívom dňa však bola fenka Tara, ktorú som cestou stretla. Krásny psík. Keď ma videla, hneď ku mne pribehla a pridala sa. Priam ochráncovsky. Túlila sa ku mne, vrtela chvostom a stále ma chcela obliznúť. Nemala som však pri sebe antihistaminiká, takže na takto blízky kontakt sme si museli počkať až do poobedia, kým sme sa náhodne stretli znova.
Takže ak vám je nahovno, choďte do lesa. A ak predsa len potrebujete ešte ďalšiu barličku, pomojkajte sa s nejakým zvieratkom. Mne najlepšie fungujú psi.
Pridaj komentár