Vianoce – čas zázrakov. Normálne neveríme na zázraky, mágia je fuj, ale 2x do roka je oficiálne povolený čas zázrakov. Vianoce, keď Ježiško nosí darčeky a Veľká Noc, keď ten istý (aj keď trochu iný) Ježiško vstane z mŕtvych. Toto sú dva štátom a cirkvou schválené zázraky, na viac nemáte nárok. Čo by ste ešte chceli? Veď je to o 2 zázraky viac, než je reálne. Tak prečo dúfate v zázračné zmeny celý rok?
Novoročné predstavzatia sú prvé zastavenie zázračnej cesty hrdinu. Spíšeme zoznam vecí, ktoré sa dušujeme zmeniť. Prestanem fajčiť, schudnem, začnem cvičiť, zbohatnem… To je jedno, že ešte 31.12. som stiahla dve krabičky cíg za deň, zožrala prasa a vagón koláčov na posedenie, k cvičeniu som naposledy pričuchla v 80. rokoch, keď pred večerným filmom dávali Cvičme v rytme, aj to iba pasívne, no a na účte mi svieti mínus porovnateľný so štátnym dlhom Grécka. Odbitím polnoci sa všetko zázračne zmení a pôjde to ľahko, nie ako doteraz! Veď som si predsa dala novoročné predsavzatie!
Vo februári nám už začína dochádzať, že také ľahké to nebude. Ale nedáme sa predsa vyviesť z miery, ide Valentín, príde zázrak vo forme lásky! Chlap, ktorý na mňa prakticky kašle po celý rok, ma zoberie na večeru zo zľavomatu, podaruje bonboniéru, z ktorej mi neskôr polku zožerie a dostanem kvetinu. Spomenul si! Miluje ma! A odteraz už budeme šťastní, až kým nepomrieme! Láska ako z rozprávky. Magická.
My, životom ostrieľaní, už vieme, kam tá veľká láska bude smerovať hneď najbližší mesiac. Asi preto je marec mesiac knihy. Aby sme sa ešte chvíľu udržiavali v čakaní na zázraky pomocou fiktívnych príbehov hrdinov, ktorí napriek všetkým prekážkam, ktoré im život hádže pod nohy, prekonali nepriazeň osudu, porazili štatistiky a nakoniec naozaj žili šťastne, až kým nepomreli. Veď keď sa to podarilo im, prečo by sa nemohlo aj nám? Zázraky sa dejú!
No len akosi stále nič. Zo zúfalstva otvárame tretiu krabičku cigariet v ten deň, prasa a koláče zapíjame sudom vína, no a myšlienka na cvičenie nás akurát tak naserie, ale pre istotu si ideme kúpiť miliónte legíny a športovú podprdu. Lebo čo keby to náhodou vyšlo, nech máme v čom cvičiť. Chvalabohu, je čas na druhý oficiálny zázrak. Ježiš vstal z mŕtvych, tak že by som ja nedokázala vstať z gauča? Nádej zomiera posledná.
V máji si uvedomíme, že leto sa blíži a my sme ešte nestihli schudnúť do plaviek. A vlastne ani na dovolenku nemáme prachy. Zapíname turbo, začíname sa modliť a ešte pevnejšie dúfať v zázraky. Keď teraz úplne prestanem jesť a budem cvičiť 4 hodiny denne, ušetrím na jedle a vyjde mi aj na týždeň v Chorvátsku. Alebo aspoň na Domaši. Paráda, skvelo som to vymyslela, zázrak na počkanie!
Asi dobre tušíte, kam vás takýto prístup dovedie. Ale zas taká štátom platená dovolenka na lôžkovom oddelení miestnej nemocnice je lepšia ako nič. Akurát má svoje následky. A tak zvyšok roka strávite modlením sa a dúfaním, že už bude dobre. Že budete zdraví. Že sa stane zázrak, že budete mať dobré výsledky vyšetrení, že operácia nebude nutná, že dobre dopadne… Veď idú Vianoce, čas zázrakov!
Tento článok bol inšpirovaný dnešným rozhovorom s mojou fyzioterapeutkou. Rodinné stretnutia sú super, kým sa nezačnú jednotliví členovia sťažovať, čo všetko ich bolí. A že prečo pomáha iným ľuďom a im nie. Ale keď príde na lámanie chleba, nik z nich nie je ochotný spraviť nič preto, aby im bolo lepšie. Lebo fyzioterapia nie je len masáž, že tu zmačknem, tu potlačím a zrazu je zázračne dobre. Kdeže, na to, aby vám bolo dobre, treba cvičiť. Posilniť svalstvo, ktoré nefunguje a až potom bolesť odíde. Lenže to je málokto ochotný. Čakáme na zázrak.
Pridaj komentár