Úplne inak som chcela začať tento článok. Vôbec nemal mať nič spoločné s Veľkou nocou. Ako bývalá veriaca som si kedysi povedala, že o náboženstve písať nebudem. Ale keď nad tým tak rozmýšľam, dnešná téma nechcených odchodov sa Veľkej noci týka viac, ako by som chcela. Spravím teda aspoň raz výnimku vo svojom predsavzatí.
Včera som mala po dlhej dobe možnosť pokecať si s kamoškou, s ktorou sme sa nevideli celú večnosť. Volajme ju Zberateľka. Žijeme v rôznych krajinách, ale máme veľa spoločného. A ako sa ukázalo, je toho ešte viac. Jej babka je v nemocnici, čaká ju ťažký zákrok a Zberateľka sa bojí pripustiť si, že pri ňom môže zomrieť. Babka má za sebou zdravotne veľmi náročný rok a veľa si vytrpela. Vyzerá to tak, že sa jej už nechce bojovať ďalej.
Smrť je len začiatok
Niečo podobné sme si s mojou Babenou zažili aj my. Po minuloročnej operácii bedrového kĺbu sa ešte ako-tak pozviechala, aspoň na začiatku. Ale postupne začala odmietať fyzioterapiu, používala vozík, aj keď technicky nemusela a už to išlo dolu vodou. Pred pár mesiacmi dostala porážku. Opäť skončila v nemocnici. Vyzeralo to veľmi zle, ale zrazu naskočila. Pravú stranu mala síce stále paralyzovanú, ale snažila sa rozprávať a keď sme ju v tú nedeľu prišli navštíviť, vyzerala celkom dobre. Celá rodina stála okolo nej a vehementne ju povzbudzovali: “Z najhoršieho si vonku, to zvládneš, pocvičíš, bude dobre, uvidíš.”
A ja som tam len stála a nevedela som sa zbaviť neodbytného pocitu, že jej oči kričia: “Dajte mi s tým už pokoj, som unavená, mám dosť, chcem zomrieť.” Ona to síce hovorila už roky, pri každej príležitosti pýtala smrtiacu injekciu, ale tentokrát to bolo iné. Predtým to bola skôr túžba po pozornosti, teraz to myslela naozaj.
A tak som k nej prišla, pošepkala som jej, že ju mám rada a že nech to celé dopadne tak, aby jej bolo dobre. Pri najbližšej vlne rodinného povzbudzovania pozrela kútikom oka na mňa a mne sa zazdalo, že som zbadala slabý náznak žmurknutia. “My dve vieme svoje.”
V utorok nám z nemocnice volali, že sa máme prísť rozlúčiť. Keď som Babenu videla, bolo mi jasné, že je to naposledy. A hoci mi tiekli slzy, vedela som, že ona už je pripravená odísť. A ja som ju nechala.
Podelila som sa so svojím príbehom so Zberateľkou. Keď bude najbližšie s babkou hovoriť, povie jej niečo podobné. Lebo ak chce človek naozaj odísť, všetky tie dobre myslené slová povzbudenia vytvárajú skôr neviditeľné okovy lásky. Let it go.
A čo s tým má Ježiš?
Aj on bol predurčený na smrť. A Pilát sa mohol aj pokrájať a nedokázal ho zachrániť. Najskôr skúsil farizejov odbiť tým, že on na Ježišovi žiadnu vinu nevidí. Potom za ním prišla ešte aj jeho žena, že mala blbý sen a že sa Ježiša nemá ani dotknúť. To už bola vážna vec. Ženatí vedia. Tak sa ho pokúsil vymeniť za Barabáša. Nezabralo. Akurát medzičasom dostal ešte zbičovanie ako bonus. Ježiš musel zomrieť, aby jeho príbeh mohol robiť nasledujúce tisícročia z ľudí lepšie verzie seba.
Naše babky len tak rovno z mŕtvych ako Ježiš nevstanú, také zázračné nie sú. Ale aj o ich životy sme bojovali a bojujeme. Len asi treba vedieť, kedy prestať, aby si z toho neodniesli ešte aj to metaforické bonusové zbičovanie.
A ešte bonusový príbeh
Môj dedko došiel do štádia, keď už potreboval neustálu opateru a ústavnú pomoc. Hľadali sme preto pre neho dostatočne dobrý domov, v ktorom by mohol spokojne dožiť. Jediné voľné miesto bolo na dvojposteľovej izbe. Jeden veľmi pokojný spolubývajúci, vraveli sestričky. Keď však naši vošli do miestnosti, skoro ho prehliadli. Pán splýval s posteľou, taký bol bledý. Vyzeral ako mŕtvola. Sestričky potom našim vysvetlili, že pán už zomieral, tak zavolali príbuzných, aby sa rozlúčili. Tí chytili obrovskú paniku, že on ešte zomrieť nemôže, že ho majú silou mocou udržať pri živote. Zapojte celý zdravotnícky arzenál! Nech to stojí, čo to stojí. A pán tam odvtedy visí medzi životom a smrťou. Jednou nohou na druhom svete, ale stále zviazaný okovami “lásky” na tomto.
Preboha, nechajte tých ľudí ísť, keď je ich čas!
Leave a Reply