Ugh. 10 dní mojej choroby a týždeň tej detskej si vyberá svoju daň. Neplávala som, ani nepamätám, vybehať sa na čerstvom vzduchu sa s chorými deťmi tiež nemôžem, cvičiť sa pri tých malých opičkách tiež veľmi nedá, pokiaľ nechcem slúžiť ako monkey bar. Som ako lev v klietke. Nervózna, na prášky. Nevyspatá. Kým ich dostanem do postele, už je aj môj čas ísť spať, ale skôr ako si ľahnem, potrebujem aspoň hodinu pre seba. Predýchať sa, sedieť v tichu, po tisícpäťsto osemdesiat milióntykrát pozrieť seriál, ktorý už poznám naspamäť, ale na nový nemám mentálnu kapacitu. Uzemniť sa.
Sadám si do ateliéru, potiahnem z vejpu, spolu s voňavým ovocným dymom vypúšťam z úst aj dávku nahromadeného stresu, zapínam Castla… keď sa zrazu z izby ozve hlasné “MAMÍÍÍÍÍÍÍÍÍ”. Chvíľku ešte sedím a dúfam, že to bol len taký náhodný výkrik do tmy, ale nie. Hlasitosť a naliehavosť výkrikov sa stupňuje. “Mama, mamííí, maminkáááá! Ešte trošku mliečka!” Dávam Dieťaťu mlieko, vyzerá, že to zabralo. Sadám si do ateliéru, potiahnem z vejpu, zapínam Castla… “MAMÍÍÍÍÍ! Prikryť!” Vstávam a prikrývam Dieťa. Je ticho. Sadám si do ateliéru, potiahnem z vejpu…a kým stihnem stlačiť play na tablete, ozýva sa z izby znova naliehavý výkrik. Tentokrát znie požiadavka “ľažkať si k maminke”. Žiadne také, to už poznám. 20 minút po mne bude skákať a zobudí pri tom aj Dieťa č.1. Vyjednávam. Ja si ľahnem do svojej postele a budem tu pri tebe, ale ty ostaneš ležať vo svojej postieľke. Ok, dohoda. Ľahnem si a tento čas vynútenej nehybnosti využívam aspoň k meditácii. Sústreďujem sa na svoj dych. Ak by som to neurobila, asi už načisto vyletím z kože. Cítim sa trochu ako ten slon, ktorý je priviazaný iba k malej tenkej paličke, ale napriek tomu verí, že nemôže odísť. Rukojemník vlastných rozhodnutí a presvedčení.
O pol hodinu neskôr je konečne ticho aj v postieľke. Pomaličky sa vyplazím zo spálne, sadám si do ateliéru, potiahnem z vejpu, spolu s voňavým ovocným dymom vypúšťam z úst ďalšiu dávku nahromadeného stresu, ale už nemám chuť zapnúť si seriál. Je 10 hodín večer, mala by som ísť spať, ale dochádza mi, že som zase nestihla poriadne večerať. Spraviť si normálne jedlo vyžaduje energiu, a tú ja už nemám. Zato mám gumové cukríky a čokoládu, ktorú sme včera kúpili v špeciálnom obchode a do ateliéru som ju schovala, aby to deti hneď všetko naraz nezjedli. Však len jednu guličku. A trochu pelendrekov. Vlastne som nevečerala, do denného kalorického príjmu sa mi určite zmestí ešte aspoň jedna gulička. Hmm, a túto som ešte neochutnala…
Hladina kortizolu pomaly klesá, inzulín stúpa. A s ním aj moja váha.
Pridaj komentár