Dedičstvo 

“Vidíš to? Ako kobylky…”
“Vidím. A ty si snáď čakal niečo iné?”
“Nečakal. Dúfal som.”
“Myslíš, že to nájdu?”
“Hentí? Už neverím. Nedá sa na to prilepiť cenovka.”

Obaja sedia v nebi, uvelebení na oblakoch ako v tulivakoch, cigaretka v ruke. V posmrtnom živote sú ti prírodné vedy na figu. Teda, pokiaľ na tom netrváš. Sú aj takí. Keď rozdávali predstavivosť, oni zrovna stáli v inom rade.

Títo dvaja nie. Predstavivosti mali dosť už na zemi a teraz z výšky pozorujú jej následky. Napríklad si predstavovali, aké je to mať rodinu. Len každý z nich si to predstavoval trochu inak. Aj to manželstvo. Ale doba a priority boli iné. Ona bola krásna, on bol vysoký vzdelaný fešák z dobrej rodiny. Akurát trochu precenila, z ako veľmi dobrej. Aj tak sa mali radi. Komplikovane, ale radi. A tu, v nebi, je to zase trochu jednoduchšie. Mať (sa) rád.

Teraz pozerajú zhora, čo sa deje s ich pozemskými statkami.
“Pamätáš, ako sme kúpili ten ružový krištáľový luster?”
“Pamätám. Strašne sa mi nepáčil, ale ty si ho veľmi chcela. Kúpil som ho kvôli tej radosti v tvojich očiach.”
“A pamätáš si, čo sa dialo potom? Pod lustrom?”
Obaja tíško hľadia do diaľky, úsmevy na tvárach.

“Mrzí ma, že sme predali ten secesný nábytok. Cítila som sa ako šľachtičná.”
“Viem. Aj mňa to mrzelo. Ale uznaj, v tom panelákovom byte vyzeral naozaj trochu komicky.”
“Ale ako dôležito som sa cítila!”
“Rozumiem. Priority.”
Zrovna tie ho v živote celkom potrápili. Ale aj tak tu teraz spolu sedia, bok po boku. Chytí ju za ruku a palcom pohladká ten jej. Stále má pred očami tú krásavicu, ktorá mu pred mnohými rokmi vyrazila dych. V živote nestretol nikoho podobného. Niekedy bohužiaľ, inokedy našťastie.

“Myslíš, že sa niekedy dohodnú?”
“Vieš čo? Som veľmi rada, že mňa sa to už netýka. Asi mi neuveríš, ale naozaj nemusím mať kontrolu nad všetkým.”
“Fíha, tak to je asi prvýkrát.”
“Neuťahuj si zo mňa. Aj ja som sa zmenila.”
“Všimol som si. Hlavne v poslednej dobe si menej kritizovala a viac chválila. Chcel som ti povedať, že som na teba veľmi hrdý. Ale neodvážil som sa.”

“Prosím, prepáč mi to. Všetko. Viem, že si to so mnou nemal ľahké. Vždy som to vedela. Ale… Je to komplikované. Veľmi som ti ublížila. Môžeš mi odpustiť?”
“Už sa stalo.”

Objíme ju okolo pliec, jednou rukou si ju pritiahne k sebe, druhou pohladká líce a pobozká ju na spánok. Ona si oprie hlavu o jeho plece a spolu pozerajú dolu.

Dorazila nová výprava. Táto chodí miestnosť po miestnosti, hladká nábytok a smutne sa usmieva. Berie sošku Budhu, ktorého v detstve s úžasom pozorovala a rozmýšľala, ako môže byť taký tučný a taký vysmiaty. Nájde falošné perly a pripne si ich na krk. Vyzerá v nich tak nejak elegantnejšie. Dôležito. Na druhý deň si ich zoberie na pracovné stretnutie. S úľavou zistí, že police s knihami sa nikto nedotkol. Domov si odnáša herbár a Bielu veľrybu. Zo steny zvesí jeho zarámovanú fotku z labáku. V ateliéri bude mať čestné miesto. Musí už odísť, ale tesne pred odchodom si ešte opatrne a s úžasom prezrie takmer spráchnivelé rodné listy svojich prarodičov.

“Pozri, našli to.”

Dedičstvo.