K doktorom chodím zásadne s knihou. Dve muchy jednou ranou. Využijem čas, ktorý by som zabila čakaním, dobehnem si čítacie resty a zároveň sa zabavím. Megaefektívna Matka, ktorá si tvorí čas pre seba. Akurát, že dnes som si knihu zabudla.
“Sprostá, veď vieš, že u zubára vždy čakáš a máš doma na stole knihu, ktorú chceš dočítať! A keby len jednu… Hlavne, že si cestou sem čumela do výkladov všetkých kníhkupectiev, okolo ktorých si prešla. Predsa len si tam mala vojsť a nejakú si kúpiť. Nemusela by si tu teraz smutne obzerať reklamné letáky na čističe zubných protéz.”
Ale je to vážne taká tragédia, že som si so sebou nezobrala žiaden unikávač z reality? Po chvíľke krútenia sa na stoličke a myšlienok strieľajúcich na všetky strany som sa upokojila. Zrazu som bola tu a teraz. Počúvam zvuky zubárskych nástrojov a je to ako hudba. Môj mozgový mixpult mieša zvuky vŕtačky s odsávačkou, v pozadí zazvoní telefón. Zubárske techno. Celkom sa bavím.
“Pani Klimo, poďte, ste na rade!”
Nejak mi to čakanie rýchlo ušlo.
PS: Po ceste nazad som šla znova okolo dvoch kníhkupectiev. Prvému som odolala. Pri druhom som sa zastavila pri výklade. “Nie, nevojdem dnu, iba sa pokochám cez sklo. Bude to tak bezpečnejšie.” O pár sekúnd neskôr som už otvárala dvere so slovami: “Pokojne si dorobte, nebudem nič kupovať, len sa chcem popozerať.” No a o pár minút som už odchádzala s troma knihami. Stephen King On Writing: A Memoir of the Craft, Richard Holman a jeho Creative Demons and How to Slay Them a The Book of Do: A Manual for Living.
Obávam sa, že rovnica z nadpisu platí aj opačne. Akútny nedostatok zubárskeho techna vedie k nadbytku kníh. Hups.
Pridaj komentár