Vybrala som sa včera na túru. O dve a pol hodiny, 9 kilometrov a jednu chromú nohu neskôr som šťastne nasadla do auta a s úsmevom na perách sa vracala domov.
Aj keď som tú horu nakoniec kvôli “úrazu” nezdolala, vo finále mi to až tak veľmi neprekážalo. Vyvetrala som si hlavu, prešla sa po lese, spravila pár fotiek a celou cestou nestretla takmer ani živáčka. Takmer preto, lebo som sa pôvodne kvôli vetru vrátila už z prvej lúky, ale potom som stretla párik turistov a tí ma ubezpečili, že na mňa v hore žiadne stromy nespadnú. Mali však iné tempo ako ja, takže odkedy sme sa rozlúčili, naozaj som nestretla ani živú dušu.
Sama na lúke pri lese. Sama v lese. Sama podliezajúca spadnuté stromy. Osamote. U lesa aj v lese. Len ja a moje myšlienky. Respektíve hlasný dialóg sama so sebou. Lebo keď ste sami v lese, môžete viesť so svojím druhým (tretím, štvrtým) ja plnohodnotnú konverzáciu a nikto sa na vás nebude pozerať ako na blázna. Idylka.
Spomenula som si pri tom na prastarý film Jiřího Menzela Na samotě u lesa. Príbeh bežnej pražskej rodinky, ktorá hľadá pokoj vo vidine domu na vidieku. Film, ktorý je podľa mňa aktuálny aj po takmer 50-tich rokoch (kks, to už??? 😱). Aktuálny preto, lebo keď človek príde do istého veku, zatúži po pokoji. Po lesoch a lúkach, na ktorých môžu deti šťastne pobehovať bez toho, aby sa rodičia museli báť, že ich zrazí auto alebo im ublíži nejaký prepnutý feťák. Po nefalšovanej prírode z rozprávania babičiek a dedkov.
Ale taký domček na samote niečo stojí. Aj tých samôt je v dnešnej dobe už pomenej. A tak balím batoh a cez víkend vyrážam do hôr. Za pokojom, za samotou v lese. Za šťastím.
Ale kým príde ďalší víkend, pustím si na Netflixe aspoň ten spomínaný film.
Pridaj komentár