“Poplach, poplach! Preboha, utekajte! Rýchlo sa schovajte, ak vám je život milý!” Lesom sa ozýval vystrašený piskot a dupot labiek a kopýtok. “Už sa blíži!” Pred prichádzajúcim votrelcom neboli v bezpečí ani malé, ani tie väčšie zvieratká. Zajace, menšie hlodavce, ale aj líšky, jelene, srnky a diviaky rýchlo utekali do svojich nôr a skrýší. Hlavne čo najďalej. Od malička im rodičia vštepovali do hlávok, že vlk je veľmi nebezpečný a treba sa mu vyhnúť za každú cenu.
A tento vlk bol naozaj strašidelný. Bolo na ňom vidno, že v živote veľa bojoval. Mal jazvy po celom tele a prišiel o jedno oko, ale stále bolo všetkým jasné, že keby sa s ním pustili do boja, vlk s prehľadom vyhrá. Každý deň sa do lesa vracal a zvieratká v ňom zachraňoval len prepracovaný systém včasného alarmu a pomoc miestneho medveďa, ktorého všeobecne hnevalo, ak niekto narúšal pokoj v jeho lese.
Dnes však malý zajko nemal také šťastie, aby stihol utiecť a aj medveď bol zalezený niekde hlboko v jaskyni. Keď ho vlk zbadal, okamžite sa k nemu rozbehol. Zajko túžil utekať, ale labky ho prestali poslúchať. Len tam tak stál a jediné, čím sa líšil od bežnej ľadovej sochy, bola smrteľná hrôza v jeho očiach. “Je po mne, zbohom rodičia, zbohom súrodenci, už vás nikdy neuvidím, už nikdy spolu nebudeme kradnúť farmárovi mrkvy…”
Obrovský vlk k nemu dobehol a vystrašený zajko zavrel oči v očakávaní toho najhoršieho. “Už je to tu! Bude to bolieť? Alebo vlk len otvorí tlamu a bude po všetkom, nestihnem ani pohnúť ňufákom?”
Aké však bolo jeho prekvapenie, keď namiesto istej smrti prišla otázka! Vlk sa ho chrapľavým hlasom spýtal: “Nevidel si tu tri malé mláďatá vĺčatá?” Zajko si najskôr myslel, že zle počul, že to je nejaká predsmrtná halucinácia, ale vlk pokračoval ďalej. “Tí šibali odbehli, kým sme boli s ich mamou na love a odvtedy ich zúfalo hľadám. Vystopoval som ich až do tohto lesa, ale potom som stratil stopu. Je vás tu veľa a vaše pachy sa prekrývajú, zatiaľ čo pach mojich vĺčat slabne. Nechcel som vás vystrašiť, nehľadám potravu, hľadám iba svoje deti. Prišiel som vás poprosiť o pomoc.”
Zajko mal dobré srdce a rád by vlkovi pomohol, ale stále mal v pamäti rodičovskú lekciu. Vlk je nepriateľ. Určite si to len vymyslel, aby ma obalamútil. Ja prestanem byť opatrný, zavediem ho hlbšie do lesa a on nás všetých zožerie. A ešte mu tým ukážem, ako funguje náš informačný systém, aby ho nabudúce vedel obísť. No to určite. Radšej sa nechám zožrať.
Ale vlk stále neútočil. Zajko opatrne otvoril jedno oko a keď sa stretlo s prosebným pohľadom vlka, niečo sa v ňom zlomilo. Čo ak naozaj hovorí pravdu? Niekde v lese sú malé vĺčatá, ktoré ešte stále potrebujú svojich rodičov. A pred ním stojí otec, ktorý svoje deti intenzívne hľadá. Musí mu sa aspoň pokúsiť mu pomôcť.
“Počkaj tu, vĺčik, idem a zistím, čo sa dá robiť.” Vlk prikývol a zajac opatrne odhopkal do lesa. Občas sa obzrel, či ho vlk nesleduje, ale ten len stál na mieste a čakal. Nechcel vyvolať paniku a zmariť svoje šance na nájdenie vĺčat.
Zajko sa vrátil domov do nory a vysvetlil všetkým, čo sa stalo. Samozrejme, nikto mu nechcel veriť. Všetci si mysleli, že je to len nejaký trik. Zajko však toľko presviedčal a prosil, až jeho mama naveľa požiadala susedku veveričku, aby šla skontrolovať, či vlk stále stojí na mieste. Stál. To im dodalo odvahu a poslali správu aj ostatným zvieratkám. “Nevideli ste tu niekde tri vĺčatá? Nevedia sa ešte postarať o seba samé, je dosť možné, že sa im niečo stalo.”
Do vzduchu sa zniesla letka miestneho vtáctva, veveričky sa rozbehli po stromoch a aj jelene sa rozbehli na miesta, kam pre husté kríky alebo diaľku ostatní nemohli.
Zajko sa vrátil k vlkovi a vysvetlil mu, čo sa deje. Musí počkať, ale podarilo sa mu prehovoriť zvieratá a teraz všetci spolu pracujú na tom, aby jeho mláďatá našli. Nech ho však duch lesa chráni, ak to nejak zneužije a zvieratkám ublíži. Vlk mu poďakoval a ubezpečil ho, že to je to posledné, čo by chcel spraviť. Zaujíma ho iba záchrana mláďat.
Vlkovi sa nečakalo ľahko, nebol zvyknutý na pasivitu. Ale myslel len na to, že ak mu niekto môže pomôcť zachrániť vĺčatá, sú to práve zvieratá, ktoré sú tu doma a les poznajú najlepšie.
Čakanie sa mu vyplatilo. Po nejakej dobe znova prihopkal zajko, tentokrát s natešeným výrazom v tvári. “Našli sme tvoje vĺčatká! Zatúlali sa do hlbokej tmavej rokliny a sú slabé a vystrašené, ale žijú. Poď so mnou, ukážem ti cestu. Nehnevaj sa, nepôjdem s tebou až priamo tam, musíš si pomôcť sám. Predsa len si vlk a tvoje mláďatá sú hladné, nemôžem to riskovať.”
Vlk s pochopením vďačne prikývol. Vysvetlil zajkovi, že potravy je dosť a vlci jedia hlavne slabé a choré jedince, nemusí sa teda báť. A za jeho pomoc mu sľúbil, že sa postará, aby do ich lesa nechodili ani iní členovia jeho svorky. Lesné zvieratká budú odteraz v bezpečí.
Potom odbehol smerom, ktorý mu zajko ukázal a o nejakú chvíľu už vychádzal z lesa s troma malými vĺčikmi, držiac ich zubami za kožúšky. Kým zmizol za obzorom, ešte raz sa otočil, kývol hlavou a les ho odzdravil šumom.
Všetko nakoniec dobre dopadlo. Vlk zachránil svoje mladé a zvieratká v lese si uvedomili, že nie vždy je zlo zlom. Niekedy je strach narobí oveľa väčšie škody. Keby sa zajko neprestal báť, vĺčatá by to neprežili. A vlk by potom do ich lesa chodil naozaj loviť.
Tento príbeh vám priniesli Divoké sny poobedného šlofíka. To len na margo toho, o čom som písala včera.
Leave a Reply