“Celkom dobrý nápad, takáto trojhojdačka, nie?”, spokojne sa pohojdávam vo svojom kútiku. Moje dve najlepšie kamošky ale nesúhlasia. “Nie je to veľmi pohodlné,” vrtí sa jedna a snaží sa nájsť si takú polohu, aby sa jej slučka nezarezávala na miesta, ktoré vo svojom veku ešte ani nevie poriadne pomenovať. Druhá prikyvuje a navrhuje: “Poďme sa radšej hrať do vchodu. Niečo vám ukážem.”
Zvedavo ju nasledujeme. Ja som tu nová, prisťahovali sme sa len nedávno, ešte to tu veľmi nepoznám, ale objavovať nové veci bolo vždy moje hobby. Tak sme sa vlastne aj zoznámili. Môj prvý deň na novom sídlisku som strávila chytaním a skúmaním húseníc a ony dve sa ku mne pridali. Odvtedy sme nerozlučná trojka. Poobedia po škole trávime výpravami za poznaním.
Terka je z nás najstaršia. Teda “služobne” najstaršia. Na sídlisku býva najdlhšie a pozná zákutia, o ktorých my dve ani netušíme. Dnes nás ale nevedie ďaleko. Len do svojho vchodu, na svoje poschodie. “Už ste niečo takéto videli?” pýta sa s úsmevom, ktorý prezrádza, že nám práve ukazuje svoj najväčší tromf.
A naozaj, pozeráme s otvorenými ústami a chvíľu nám trvá, kým naše mozgy spracujú, na čo sa vlastne dívame. Namiesto steny panelákového bytu je pred nami výklad ako v zoo. Vlhké rastliny a medzi nimi občas nejaký pohyb.
“Naši susedia majú namiesto steny takéto akvárko. Vysvetlite mi, ako je možné, že to ešte nezhnilo? Je to drevené a plné vody. Však to nemôže vydržať! A napriek tomu to tu takto stojí, odkedy tu bývam.”
“To nie je akvárko, ale terárium. Veď vidíš, že tá voda nie je až do vrchu.”
“Čaute baby, chcete sa pozrieť dnu? Nebojte sa, nerozpadne sa to,” ozve sa niekde za nami. Od ľaku poskočíme, ale Terka sa usmeje a pozdraví: “Ahoj, Peťo.”
Vysvitne, že Peťo je chlapec od teráriových susedov. Terárko je jeho, trávi v ňom všetok voľný čas a je rád, že sa oň niekto zaujíma. Väčšinou sa mu všetci vyhýbajú. Terárku aj Peťovi. Vravia o ňom, že je nejaký divný. Ale nám sa zdá v pohode. Už sa nevieme dočkať novej výpravy za poznaním.
Peťo nás vedie dnu do terária cez malé nenápadné dvere. Keby nám ich neukázal, ani si ich nevšimneme. Doteraz sme naozaj boli v tom, že všetko je to jedna súvislá stena. Nasledujeme Peťa dnu a po chvíli si uvedomíme, čo spôsobovalo ten pohyb vlhkých listov, ktorý sme videli zvonku.
Hady. Všade samé hady.
“Vitajte v mojom kráľovstve. Nebojte sa, žiadne z nich nie sú jedovaté.”
“Čo ti šibe? Akože nie sú jedovaté? Však tamto je korálovec!”, vystrašene ukazujem smerom k východu, ktorý bol medzičasom strategicky zatarasený žlto-červeno-čiernou pásikavou hrôzou.
“To je iba mýtus, naozaj nie sú také jednovaté. Tieto moje nie. Pozri.” Peťo chytí do ruky hada, láskyplne ho pohladká a položí mi ho do ruky. Je to zvláštny pocit. Had vôbec nie je slizký a studený, ako som si predstavovala. Je to vlastne celkom príjemné. Pocit strachu zo mňa už pomaly opadáva, keď sa zrazu niečo pred mojimi očami rýchlo mihne a ja pocítim ostrú bolesť na chrbte ruky. Z rany trčí ulomený hadí zub.
“Do riti, zober si toho hada! Však ma kusol!”
“Počkaj, ošetrím ti to.”
Peťo odchádza niekam do útrob terária po lekárničku, ale hada necháva stále na mne. Ten medzitým preliezol z ruky niekam na moje plecia a vyššie. Panika vo mne vzrastá, ale bojím sa čo i len pohnúť, aby som neschytala druhé kolo. “Zatiaľ žijem, cítim sa normálne, asi ten had predsa len nie je jedovatý.” upokojujem samú seba.
Peťo sa vracia s lekárničkou. Pinzetou mi vytiahne zub z rany, vydezinfikuje a prelepí.
“Vidíš, nič to nie je.”
“Peťo, zober si toho hada, ja už chcem ísť domov.”
Až vtedy si uvedomujem, že Terku som nevidela, odkedy sme do terária vstúpili. Niekde periférne vnímam prítomnosť druhej kamošky. Je obklopená klbkom hadov, paralyzovaná strachom, neschopná čo i len pípnuť. V hlave sa mi rozblikajú majáky päťdesiatich odtieňov červenej.
“Peťko, prosím ťa, poď si po svojho hada. Ja už naozaj musím ísť.”
“Počkaj, ešte ti niečo ukážem!” Peťo znie v hlase nadšenie a znova zamieri do útrob terária. Akurát, že teraz sa nevracia. Namiesto neho sa mojím smerom plazí obrovská anakonda.
Začína mi byť nejak zvláštne. Nohy mi oťaželi, nepohnú sa, ani keď ich o to veľmi prosím. Ale ja už ani neprosím, vnútrom sa mi rozlieva teplo. Vlastne je mi všetko jedno. Je to v pohode. Takto to má byť.
V poslednom záchveve zdravého rozumu si uvedomím, že ja už nepôjdem nikam.
Tak takýto skvost sa mi sníval po prvej hodine kurzu písania. Môj preexcitovaný mozog zobral novú výzvu očividne vážne. Beriem to ako znak, že kurz bude úspešný. Len nabudúce poprosím budíček trochu neskôr ako o pol piatej ráno. Lebo už vidím, ako ma chytí útlm zrovna vo chvíli, keď budem potrebovať podávať výkon v bazéne. To zas bude deň! Kýbel kávy a more Red Bullu poprosím!
Pridaj komentár