Často sa stretávam s tým, že ľudia (hlavne ženy) túžia po svojom kníhkupectve (Alebo kaviarni/pekárni. Alebo kvetinárstve. Alebo kombinácii týchto troch. Ale najčastejšie je to kníhkupectvo.). Je to taký zvláštny fenomén, ktorý nás postihuje s pribúdajúcim vekom. Túžime po pokoji v našej réžii, stabilnom mieste, kam budeme každý deň s radosťou chodiť a slobode bez bezcharakterných šéfikov s malým vtákom a veľkým egom, honiacich sa za čo najväčším ziskom doslova aj obrazne. Ale prečo práve kníhkupectvo? Prečo nie stánok s párkami, umelecká galéria alebo výlety loďou po Dunaji? Prečo prevažuje túžba po kníhkupectve?
Včera som sa tak nad tým zamýšľala a zhodou okolností som o pár hodín neskôr u našich natrafila na knižku Kníhkupectvo na Bylinkovom námestí od Erica de Kermela. Pamätám si, že som tú knihu už kedysi čítala, aj som si ju z nejakého dôvodu nechala (mám doma svoju kópiu), ale ten dôvod mi takto po rokoch už unikal. Otvorila som knižku a začítala sa. A zrazu mi bolo všetko jasné.
“[Kníhkupectvo] je omnoho viac, ako len súborom políc, na ktorých sa povaľujú literárne diela. Je miestom plným svetla a tepla. Miestom rozhovorov a dôvernosti. Územím sesterstva. Priestorom, ktorý spája.” Erik Orsenna
Takto v predslove kníhkupectvo opisuje “literárny otec” autora knihy a mne to dáva strašný zmysel. Netúžime ani tak po predávaní kníh ako takých, túžime po komunite, ktorá sa okolo nich vytvára. Túžime byť súčasťou klanu alebo kmeňa ľudí, ktorí majú svoj tajný jazyk literárnych postáv a ktorému porozumie len ten, kto danú knihu čítal. Túžime po spojení.
Chceme kníhkupectvo a nie knižnicu, lebo z niečoho žiť musíme a pokiaľ nám predaj pokryje životné náklady, svet je v relatívnej rovnováhe. V knižnici treba byť ticho, v kníhkupectve (a prípadne v kaviarni s ním spojenej) sa vedú živé debaty. Spoznávajú sa noví ľudia, kmeň sa zväčšuje. Vlastne sa to spomína aj v Kníhkupectve na Bylinkovom námestí. Majitelia kníhkupectiev nedávajú svoje životy iným, skôr nazad sami sebe. Vďaka knihám vidia svet nielen svojimi očami, ale aj očami tých, ktorí im otvorili nové dvere a nové svety.
Moja romantická predstava je taká, že nepredávam hocičo. Predávam knihy, ktoré mám rada, ktoré poznám a keď ku mne príde nejaký zákazník, najskôr sa porozprávame a podľa toho odporučím knihu, ktorá by sa mu mohla páčiť. Knižných supermarketov je predsa dosť. Kobercové nálety predaja nie sú nič pre mňa. Ja tiež túžim po komunite ľudí, ktorí sú dychtiví pretvárať plochý text na film bežiaci pred vnútorným zrakom. A chcem sa s nimi o tom rozprávať.
“Poznať seba samého neznamená vedieť podrobne vyrozprávať svoje curriculum vitae. Často som ohromená, keď sa mi niekto, s kým sa prvýkrát stretnem, snaží predstaviť jednoduchým opisom svojej profesie a počtom detí. To, kým človek je, sa nedá vyjadriť tým, čo vlastní alebo robí.
Pripúšťam však, že nie každý dokáže vnímať tieto veci všetkými zmyslami.” Natália, majiteľka Kníhkupectva na Bylinkovom námestí
Vidíte, na toto potrebujeme knihy! Ak sa nepoznáme sami, vieme sa spoznať prostredníctvom knižných postáv. Vďaka deju vieme zistiť, po čom túžime a naopak, čo by sme v živote zažiť nechceli. Vďaka knihám vieme, kto sme a vďaka našim knižným súkmeňovcom vieme viesť naše životy želaným smerom.
Len škoda, že tieto túžby prichádzajú v čase, keď štatistiky hovoria, že v literárnej gramotnosti klesli slovenské deti na úroveň rozvojových krajín. S kým v tých našich kníhkupectvách budeme diskutovať, keď stará generácia vymrie? Naozaj sa obávam, že otvoriť si niche kníhkupectvo na Slovensku je vlhký sen starnúcej knihožrútky.
Viete čo, vyhlasujem SÚŤAŽ. Odpovedzte do komentára, aké kníhkupectvo by ste si otvorili a autora/autorku odpovede, ktorá sa mi bude najviac páčiť, obdarujem svojou extra kópiou Kníhkupectva na Bylinkovom námestí od Erica de Kermela.
Nech máme nejakú tú nádej na vybudovanie kmeňa literárnych nadšencov.
PS: Vyhodnocovať budem o týždeň v nedeľu 22.12. Šanca na last minute vianočný darček! 😀
Pridaj komentár