Keď dieťa nie a nie zaspať

Dieťa č.2 má obrovskú potrebu, aby som pri nej ležala v miestnosti, kým nezaspí. Ona vo svojej posteli, ja vo svojej. Počúva pri tom rozprávku a ja si robím svoje.

Dnes to nejak nefunguje. Ani jej, ani mne. Už som pozrela kopec receptov s air frajerom (vianočný darček), desaťkrát rozpísala článok na dnes, ale stále netuším, čo spravím zajtra na večeru, čo nabalím prieberčivému Dieťaťu č.1 na desiatu a o čom dnes budem definitívne písať.

Zabila som tým minimálne hodinu a v postieľke je už dlhšie ticho, hádam môžem konečne vypnúť toho psíka a mačičku, čo nám tu idú na repeat každý večer a neskutočne mi už lezú na nervy. V momente vypnutia sa z postieľky ozve nevinný hlások: “Prečo si to vypla, mama?” Sakra, začíname odznova.

Ale aspoň som si rozpísala tento blogpost. Môj najnovší hack je, že to ťukám do telefónu, kým čakám, kedy Dieťa konečne zaspí. Som potom menej nervózna, ak to trvá až príliš dlho.

Niekde z chodby sa ozve prenikavý výkrik. O chvíľu už do izby docupká Dieťa č.1. “Spadla som na schodoch,” fňuká a zalieza mi pod perinu pomojkať sa. Ak aj Dieťa č.2 zaspávalo, v tejto chvíli to už rozhodne nerobí. Zvedavosť je väčšia ako únava. “Čo sa ti stauo?” vypytuje sa.

Nasleduje 5-minútová konverzácia oboch Detí. Mladšia už posiela staršiu preč, ale tá ešte nie je domojkaná. Nôžka stále bolí. Mini hádku sa mi našťastie veľmi rýchlo podarí stopnúť. Sľubujem Dieťaťu č.1, že keď sa konečne prezlečie do pyžama a bude mať umyté zuby, bude si zase môcť prísť ľahnúť ku mne. V duchu sa modlím, aby na to zabudla, kým tvrdo zaspí tá mladšia.

Keď odíde, Dieťa č.2 sa vypýta ku mne do postele. Bejby predsa nebude sedět v koutě. A určite nebude menej mojkaná ako jej sestra. Po sekunde sa však otočí a chce ísť nazad do svojej postieľky. Ale mám ju tam odniesť ako bábätko. Rezignovane ju odnášam a dúfam, že tentokrát už naozaj bude spať.

Vtom sa znova otvárajú dvere. Dorazilo Dieťa č.1, konečne v pyžame. “Umyla si si zuby?” Dieťa prikyvuje, ale nevyzerá veľmi presvedčivo. Zavetrím, či zacítim aspoň náznak zubnej pasty. Namiesto čerstvého jahodovo-mentolového závanu mi do nosa vrazí puch a do očí slzy. “Ty si si strkala prsty do zadku?” Tie isté prsty, ktoré ma pred chvíľou objímali, keď mi hovorila, ako ma veľmi ľúbi? Ugh. “Nieee…” Zase ten istý tón, ako pred chvíľou pri otázke umytých zubov. Ja už ani neviem, či sa mám smiať alebo plakať. 

Vyháňam Dieťa z postele do kúpeľne, stojím nad ňou ako žandár, kým si poriadne neumyje ruky a pre istotu strážim aj čistenie zubov. Naženiem ju do postele, rýchlo spravím kúzlo na dobrú noc, prikryjem ju a vykradnem sa z izby.

Bohovia sa nado mnou zľutovali, Dieťa č.2 pri tom všetkom zaspalo! A trvalo to len dve hodiny! 

Som hotová.


Comments

2 odpovede na na “Keď dieťa nie a nie zaspať”

  1. Klobúk dole, dobrá si Evita!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *