Za tých pár rokov rodičovstva sme už vyskúšali všeličo, ale večerný rituál je stále tou najväčšou výzvou. Obsahuje totiž príliš veľa krokov, t.j. príliš veľa príležitostí na odbočky a zdržiavanie. Kto si myslí, že dieťaťu stačí dať zoznam úloh a bude hotovo, buď nemá deti, alebo… nie, nemá deti. Iná možnosť neexistuje.
Mávame preteky o to, kto sa rýchlejšie prezlečie do pyžama. Väčšinou skončia krikom. “Ty si podvádzala! Nepretekáme! Maminkáááá, pomôž mi! To nie je fér!” Tento rodičovský trik teda škrtám.
Hrali sme o to, kto si krajšie umyje zúbky. Výsledkom sú dve rozžuvané kefky a ďalší krik. Dnes sme radi, ak si umývajú zuby, aspoň pokým sa nepresype piesok v presýpacích hodinách.
Vyhrážame sa počtom prečítaných príbehov pred spaním. “Kto nebude v posteli do 5 minút, toho knižku nečítame.” Podplácame. “Ak sa rýchlo vychystáte, budeme mať čas prečítať viac rozprávok.” Veľmi rýchlo sme si totiž uvedomili, že ak by sme dodržiavali pôvodné pravidlá presne, v živote by sme neprečítali jedinú knihu. A to predsa nechceme!
Uspávací proces je náročný. Priam únavný. Včera som preto v rodičovskom delíriu prišla na spásonosnú myšlienku. Dnes vyhráva ten, kto zaspí prvý.
Vyhrala som ja.
Pridaj komentár