Dnes máme sviatok práce. Všetko je zavreté, takže prácu oslavujeme tým, že nepracujeme. No dobre teda. Ale čo vlastne oslavujeme? To, že niektorí ľudia muklujú od nevidím do nevidím a aj tak majú ledva dostatok na pokrytie základných životných potrieb? To, že vôbec môžeme pracovať? Alebo že si tí šťastnejší môžu dovoliť najať ľudí, ktorí budú pracovať za nich? Chápem sviatky ako Vianoce, Veľká noc, MDŽ alebo MDD, dokonca aj taký Steak & BJ Day. Ale prečo oslavujeme prácu?
Mne osobne sa sviatok práce spája s povinnými prvomájovými pochodmi. Nahnali nás v iskričkovských uniformách do ulíc a museli sme v dave ľudí pochodovať. Matne si pamätám krepové mávatká a lepeňáky s rezňom a kyslou uhorkou. Význam toho všetkého mi v tom veku unikal. Viem len, že nikto z môjho okolia to nebral veľmi entuziasticky. Propaganda a ideológia, hovorili.
Keďže predpokladám, že dnes neoslavujeme z toho istého dôvodu, povedala som si, že je načase sa na staré kolená dozvedieť, prečo je sviatok práce taký dôležitý, že kvôli nemu celá krajina nepracuje. Vy to možno viete, ale ja sa dobrovoľne priznávam, doteraz som jeho historický kontext nepoznala.
Takže takto je to. Oslavujeme to, že 1.5.1886 vyšli do ulíc Chicaga desiatky tisícov ľudí, aby bojovali za osemhodinový pracovný čas. Skončilo to klasicky krviprelievaním a o 3 roky neskôr na ich pamiatku parížsky koncil II. Internacionály vyhlásil prvý máj za medzinárodný deň pracujúcich. Trochu slabá útecha za to, že na plošne zavedený osemhodinový pracovný čas si museli ešte pár desiatok rokov počkať.
Dnes, v 21. storočí, sa vedú zapálené debaty o tom, či by náhodou nestačil štvordňový pracovný týždeň. Reakcie sú podobné ako v tom 19. storočí. Nedá sa, nemôžeme, musí vám stačiť 8 hodín na prácu, 8 na spánok a 8 na všetko ostatné, a to 5 dní v týždni. Uspokojíme sa s tým, alebo budeme bojovať za viac voľného času?
Osobne si myslím, že ešte dlho nie. Ešte nás tá potreba dostatočne netlačí. Ale už o tom aspoň začíname rozmýšľať.
Na záver si požičiam dnešný FB status Rada Ondřejíčka, s ktorým sa vcelku stotožňujem:
“Dnes je ideálny deň si pripomenúť, že práca nie je taká dôležitá, ako sa vám snažia nahovoriť. Účelom práce je venovať maximálne tretinu dňa niekomu inému, aby ste potom zvyšné minimálne dve tretiny mohli žiť podľa seba.
Ak ste boli vychovaní ako ja, tak ste si k tomu museli prejsť dlhou a bolestivou cestou, pretože od detstva do vás všetci hučali, že práca je cnosť a cieľ a čím viac, tým lepšie. V skutočnosti presne naopak. Pracovať treba čo najmenej a žiť treba čo najviac.
To platí nielen vtedy, keď beriete svoju prácu ako nutné zlo, ale dokonca aj vtedy, ak vás baví. Samozrejme je fajn si povedať, že teraz zaberiete, pretože sa to oplatí a potom budete mať o to väčšie voľno, ale dávajte si pozor, aby ste si to ustriehli. A najmä na tú časť s tým oplatením sa. Vaša práca sa musí oplatiť vám. Nie vašej firme, nie vašim nadriadeným, ani vašim klientom, alebo štátu. Vám. Ten pomer času venovaného práci a toho, čo za to dostanete musí byť výhodný pre vás.
Pretože to najvzácnejšie, čo na svete máte, je čas. Prostredníctvom práce ho vymieňate za peniaze. Niečo super vzácne, čo sa nedá nijako vrátiť, vymieňate za niečo oveľa prchavejšie a nahraditeľnejšie. Pracovať znamená predávať samého seba, takže sa predávajte čo najdrahšie a tak, aby čo najviac času ostávalo vo vašich rukách.
Ak to nevychádza, zvážte či by namiesto väčšieho množstva práce nebolo lepšie sa uskromniť. Nie je zlé sa uskromniť. Nie je zlé vystačiť si s málom a nemať všetky najnovšie veci. Zlé je sedieť v kancli cez víkendy, alebo ťahať dvanástky. Treba nájsť ekvilibrium, ktoré neuprednostní veci, ale čas.
Veľa tvoriť, málo troviť je mimoriadne nešťastné krédo. Reálne to má znieť: Tvoriť a troviť presne toľko, aby sa dalo čo najviac žiť.”
Tak teda hor sa žiť!
Pridaj komentár